Liptov

Prvý februárový pondelok bolo hlásené posledné okno ako – tak pekného počasia, aj to len vo väčších výškach. Na väčšine územia sa váľali nízke mraky a hmly. Lenže namlsaní nedeľnou Mengusovskou dolinou ( TU ), nechcelo sa nám v mlieku plávať. Skituristicky populárne kopce nad Liptovskou Tepličkou sa síce zdali dosť vysoké, ale rozhodli sme sa až cestou a dobre sme spravili. V Tatroch už podľa výhľadov z auta nebolo také ažúro ako v nedeľu. Aj cestou sa po kotlinách váľali kadejaké sivoty, našťastie už v podhorí Kozích chrbtov nič, na

Rozpačitá zima, rozpačité počasie. Aladiny hlásia zamračené, vo vysokých polohách mliečno. V nižších nieto snehu, treba trafiť medzivrstvu! Sever Veľkej Fatry je na to ideálny, ideme ta. Chceli sme síce na Smrekovicu, ale zabudnuté reťaze, tak radšej len do Hrabova a odtiaľ hore. Aj s garanciou pohodlného zlyžovania potom dole. Takže po krátkom pešovaní od „Skialp Parkingu“ naskakujeme do lyží pod lanovkou a po chvíli ťapkania po piste už točíme doľava na Medvediu cestu. Posnežilo asi milimeter, zakrylo medvedie kamienky, ale len tak esteticky, zač

Pretože snehová nádielka z prelomu rokov po oteplení poriadne zamrzla a lyžovanie vo voľnom teréne nie je žiadna slasť, vymýšľal som niečo, kde by som sa mohol šúchať celý čas, najlepšie bez častého odliepania pásov. A tak som vymyslel toto – v „jadre výletu“ sklonom skôr bežkársky terén, lenže pod lyžami buď ľad, alebo sa to naopak prebáralo, takže skialpy tento raz vhodnejšie. Jednoduché to bolo: z Hrabova po Medvedej ceste na Vlkolínske lúky, Suchým Hrabovom pod Vtáčnik, traverzom cez záver Čutkovskej doliny a popod Nižné Šiprúnske se

Na Liptove to žije (aj) turistikou a rôznymi športami v prírode, tak je logické, že je tu aj snaha podeliť sa o zážitky. A možno aj zhrnúť, čo sa za rok udialo a kto o tom čo natočil či nafotil. Koncoročné sviatočné obdobie je na to ako stvorené. Len pre pripomenutie: v Bobrovci bol 20. 12. už 19. ročník Drobárfestu, v Žiari bývajú premietania v rámci SnowFilmFestu a v Dúbrave spoluorganizoval Rasťo Hatiar Dedinský festival, na ktorý pred štyrmi rokmi nadviazal práve tento smrečiansky – aj za jeho pomoci a podpory. Ale vôbec nie je tento festi

Podarilo sa zahájiť o týždeň skôr ako vlani, aj to je už úspech! A dalo by sa vlastne ešte o týždeň skôr, po prvom poriadnom snežení. Niekde, lebo veľké lokálne rozdiely ten navlnený snehovo-dažďový front priniesol po 20. novembri. Zámer bol ísť na Smrekovicu, lebo v dolinách snehu málo a ešte aj to zlízal lejak, nad lesom zúrila pri prechode frontu víchrica a vydrela všetko do ľadu. Zato Smrekovica a okolie presne v tej ideálnej medzivrstve, dokonca na severných svahoch sme nesmelo dúfali aj v nejaké lyžovateľné prášky na zmrznutom podklade.

Presnejšie zo Svitu do Podturne, po lúčnych a lesných cestách v podhorí Kozích chrbtov a Nízkych Tatier. Obchvatom Smolníka (995 m) do Lopušnej doliny, ponad Šuňavu a Važec ku železničnej stanici vo Východnej, ponad Biely Váh po cyklotrase k Čiernemu Váhu pri Kráľovej Lehote a poza Mních (1150 m), Selnice (1244 m), Zápač (884 m) a Kameničnú (928 m) do Liptovského Jána. Nenáročné jazdenie, lebo ozaj buď po lúkach, alebo po dobrých lesných cestách. Len zopár krátkych, rozbitejších, strmších úsekov, kde treba dobré nohy a techniku. V prvej čas

Teda len v tých, ktoré sú turistovi prístupné: Jaloveckej, Bobroveckej, Hlbokej a Parichvoste a ktoré sa pekne z jedného miesta rozvetvujú na západnom okraji TANAPu. Lebo od polovice 20. storočia tam nevedie žiadna cesta, po ktorej by sa do ich vnútra šírili lesohospodárske „výchovné zásahy“. O ich „účinnosti“ v porovnaní s tými prírodnými je viac v skvelej reportáži Andreja Baráta TU - aj v súvislosti s jarným požiarom v Jaloveckej doline. Zatiaľ však len turistické chodníky vedú tade hore na hrebeň. Väčšinou som niektorou z dolín

Už som si Maru obišiel na žiletke ( TU ), teraz mi napadlo skúsiť to na horskom. Pekne podhoriami Chočských vrchov, Západných a Nízkych Tatier, nie nutne po cyklotrasách, ale aby to malo logiku, estetiku, a aby z toho vznikol nejaký rozumný okruh. So začiatkom a koncom v RK, aj keď lepšie by bolo ráno začať niekde na opačnom konci, aby slnko na začiatku nesvietilo do očí. Cieľom však nebolo len hlušiť kilometre „do mŕtva“, ale potiahnuť trasu aj po zaujímavých miestach, ktorých je tam samozrejme veľa. Pri klikaní do mapy ma síce trochu prekvapila tá

...a to doslova a dokonca v dvoch významoch – padli všetky traťové rekordy (aj ten psí), takže behalo sa bleskovo. A nebyť tých ozajstných bleskov (ktorých bolo až moc a boli nebezpečne blízko), boli by časy ešte rýchlejšie. Takže jubilejná desiata UF sa zapísala do svojej vlastnej histórie aj do pamäti účastníkov a organizátorov poriadne intenzívne. Našťastie sa nikomu nič vážne nestalo, až na nejaké dva vytknuté členky a jednu rozbitú hlavu. Plus možno nejaké zranené egá, ako to pri ultrabehoch býva. No teraz najmä počasie hralo dosť význa

Prvá júlová sobota, štátny sviatok, no najmä po prechode studeného frontu - dažďovo síce nevýrazného, ale horúčavu podstatne zmierňujúceho. Turistika v letných hicoch je viac utrpenie ako slasť, ale teraz to bolo super. Ráno pri kempe Račkova dolina: nebo čisté, o siedmej sedem stupňov. Nástup do strmého kopca rýchlo zohrial telesné motory. Program: okruh cez Baranec, Plačlivô, Ostrý Roháč, Volovec, Hrubý vrch, Jakubinú, Otrhance. Hore pofukovalo a bolo to tak akurát na tričko. Nakoniec to bolo výživných 11 hodín v čistom vzduchu s parádnymi, ďal

Pekne po vlastných, po veľkofatranských hrebeňoch, obkolesujúcich najdlhšiu slovenskú dolinu – tento nápad som nosil v hlave dlho, ale furt nebol čas alebo príležitosť. Lebo parametre tejto „prechádzky“ (65 km / 4500 v. m.) našepkávajú, že sa na ňu nedá len tak vybehnúť z domu. Teraz koncom mája ale všetko klaplo a dokonca sme sa nazbierali tri kusy. A aj keď pôvodný zámer bol ísť elegantne od vlaku ku vlaku v Ľubochni, ten kus, čo býva najďalej a aj ďaleko od stanice, pozbieral zvyšné dva kusy cestou do auta a bolo to komfortnejšie. Takže sme

Noooo hej, napadlo – od päť do dvadsať čísiel, na žiadny základ. Alebo teda na ľadový, vo vyšších polohách. V nižších polohách možno aj posledný raz tejto zimy. Na strmých svahoch nová perina neprilepená a hrozba lavín, v nižších polohách nula snehu, tak ako sa dostať tam, kde by sa dalo aspoň poprechádzať? Nájdu sa isto aj miesta, kde sa dá dobre polyžovať, ale treba vychádzať z reálnych možností. Takže požiadavka znela: nenosiť a neprenášať dlho a najlepšie ani často pásy neodliepať. Preto vlakom do Rybárpoľa a po 20 minútach peš

S tým nedostatkom snehu a vysokými teplotami na horách sa nám koncom januára podstatne začínajú zmenšovať možnosti na pohodový skitúring. Čo som vo Fatre jeden deň na pohodu prešiel, ďalší už by bolo treba prenášať, napríklad. Ale zas – dostať sa z toho sivého zákalu v kotline na slnko a čistý vzduch, to bolo treba, pred ďalšími sivými, pracovnými dňami. Voľba padla na západotatranský Baranec. Dôvody? Jednoduchý prístup busom až pod kopec, dostatočne dlhá prechádzka na väčšinu slnečných hodín, tienisté možnosti pokračovať ďalej na

V tejto snehovej biede sa rýchlo míňajú možnosti kam ísť popásovať, o dobrom snehu už nehovorí hádam nikto – možno ešte ostali nejaké ojedinelé severy. Takže som stavil na istotu, nevymýšľal som a odviezol sa do LM. A vo vlaku náhoda – známa spolupáchateľka a ten istý cieľ, a že v LM sa pridá ešte jeden recidivista. Nakoniec nás takých bolo v doline asi milión, asi aj viac ako obvykle a viac ako pri takejto biede býva, lebo aj nejakí lavínoví kurzisti sa tam motali. Lenže zbohom inverzie, nad nulou už bolo aj v ústí, nad chatou v tieni eš

Sobota a inverzia, tradičná januárová, ale aká hnusná! V 1500 m hlási predpoveď osem stupňov, to snáď nie! Na programe je klasika – z Ružomberka, z Hrabova niekam pod Šiprúň, tam sa uvidí, či to bude o pásovačke alebo o lyžovačke, či potiahnem ďalej, či sa len tam budem motať. Skôr asi to prvé, lebo snehu málo aj hore a tie teploty neveštia nič dobré. Takže po zjazdovke len kúsok a hneď nástup na Medvedí chodník. Ten centimeter snehu na ňom je uchodený, vytvrdený, až vyleštený a zrána zamrznuto hrkotavý. Húfy piraní tam plávajú, ale v�