Ultra Fatra 2025 bola blesková

...a to doslova a dokonca v dvoch významoch – padli všetky traťové rekordy (aj ten psí), takže behalo sa bleskovo. A nebyť tých ozajstných bleskov (ktorých bolo až moc a boli nebezpečne blízko), boli by časy ešte rýchlejšie. Takže jubilejná desiata UF sa zapísala do svojej vlastnej histórie aj do pamäti účastníkov a organizátorov poriadne intenzívne. Našťastie sa nikomu nič vážne nestalo, až na nejaké dva vytknuté členky a jednu rozbitú hlavu. Plus možno nejaké zranené egá, ako to pri ultrabehoch býva. No teraz najmä počasie hralo dosť významnú rolu, ako v reality show o varení: najprv tvrdé ultramäso pred štartom napácovalo letným dažďom, potom ho cestou cez Japeň a Majerovu skalu zľahka podusilo vo vlastnej šťave s lesnými bylinkami. Na záverečnú úpravu bleskovým opražením do chrumkava už našťastie nedošlo, aj keď u niektorých k tomu vraj veľa nechýbalo, podľa ich vlastných slov a zježených chlpov. Lebo cez trať sa počas dňa prehnali tri rýchle búrky, ako postupovali z JZ na SV, tu ich je vidieť: prvá už odchádza do Poľska, druhá (tá najhoršia) akurát útočí na Veľkú Fatru, tretia je ešte v Rakúsku:

Ale od začiatku poďme... Predpoveď dobrá nebola, ale zas nemala byť zima, a ani nebola. Cestou na štart zhora poriadne polievali, takže všetky prístrešky okolo harmaneckej lesnej správy obsadené, aj prázdne kôlne a chlievy. Štartovka samozrejme dlho vopred vypredaná, a napriek nejakým tradičným DNS bol pod štartovou bránou o siedmej takmer plný stav. Ani v cieli potom nebola (podľa výsledkov, ktoré sú TU ) nejaká extrémne veľká úmrtnosť, takže napriek tým búrkam pohoda.

V cene štartovného bola (ako už tradične) aj balneoterapia, takže na boľavé nohy sa nemohol sťažovať ozaj nikto. Ale kedy vlastne bolo na Ultra Fatre normálne počasie? Blatko pod Japeňom bolo tento rok z oboch strán exkluzívne, čo bolo vidieť aj na mnohých zadkoch hneď na prvej kontrole v Starých Horách. Tam sa čelo pretekov dovalilo v maličkých rozostupoch v poradí Kubičík – Oravec – Blahušiak – Frko – Verbovský, ale až na budúceho víťaza, ktorý išiel systémom štart – cieľ, sa to za ním aj kvôli búrke trochu premiešalo. Dievčatá v poradí Líšková – Koniarová – Brašeňová išli od štartu za sebou ako dohodnuté.

Stúpanie na Krížnu, to bolo to dusenie v bylinnom náleve, našťastie nad lesom už pofukovalo a nanešťastie spoza Krížnej pohrmievalo. Ako ďaleko sa tá búrka zdala byť ešte pred desiatou spod Krížnej, tak rýchlo priletela a tesne po desiatej už zúrila priamo nad hrebeňom. Našťastie sa elektrina vybíjala prevažne hore v mrakoch, aj so sprievodnými svetelnými efektami. Prvé varovanie – tam sa ozaj nie je kam ukryť. Vypol niekto aspoň telefón? A novinka v podobe gps trackera, ktorú si každý niesol so sebou, na bezpečnosti tiež asi nepridala. Pípla síce sms od organizátorov, že hrozia búrky, ale čo už z toho? Možno už tu mohli byť preteky zrušené a ľudia aspoň s pomocou sms zahnaní dole z hrebeňa... Pritom to najlepšie ešte len malo prísť.

Predpeklie teda rýchlo prehrmelo a behanie až po K2 pod Borišovom (pre prvých hádam až po K3) bolo príjemné. Teda až na ten magľajz pod nohami na viacerých miestach, chcelo to zvlášť dobrý dezén. Teplota ideálna, ďaleké výhľady, biele útržky mrakov medzi kopcami a pod Ploskou stádo bečiacich kosačiek.

Skrátil som si to priamo cez Ploskú a zhora som sledoval, ako sa druhá čierna stena blíži z juhozápadu. Zdalo sa mi aj, že zdola od chaty nik nejde - aj som si myslel, či tam orgovia bežcov nezastavili. Ale že nie. A zas to bolo rýchle, len oproti prvej búrke o dosť intenzívnejšie, aj blesky už šľahali viac. Prečkali sme to viacerí na okraji lesa pod Čiernym kameňom, aspoň nie na otvorenom hrebeni. Len sme sa divili niektorým, ktorí úplne v pohode pokračovali práve do najhoršieho a presne na otvorené pláne smerom pod Minčol. Keď potom niektorí hovorili, ako to okolo nich bilo do zeme, až sa mne chlpy ježili.

A zas bolo fajn, lebo aj toto prehrmelo rýchlo. A znovu som mal „tú česť“ pozorovať príchod tretej búrky, tentokrát z vrcholu Rakytova. Tak zas chytro dole, do relatívneho bezpečia lesa. Našťastie chytil nás tam len tretí poriadny lejak, inak bolo zhora ticho, búrka bola slabšia a prehrmela od nás dosť ďaleko na západ, stočila to niekam ponad Turiec na sever.

To bolo nejako po jednej a odvtedy už pokoj. Trikrát osprchovaný (prvý raz to bolo aj s guličkovou masážou), do vianoc sa nemusím. Blato opadá. Za Rakytovom ani toho blata už nikdy nie je veľa, na Smrekovici záchranná stanica K3, akurát pod Šiprúňom bolo treba pomedzi kravské lajná pokľučkovať. A na lesy sadol občas studený mrak, vynorenie pod ktorý nastalo definitívne až nad K4 na Malinom brde. No s poklesom výšky rástla teplota, takže všetky zmoknuté myši hádam poožívali.

Komu nebodaj bola ešte zima, čakalo ho milované Sidorovo, kde Plánkovci &co vymysleli na tento rok ďalšiu z noviniek – časovku do vrchu. Vďaka tým gps krabičkám. Niečo podobné skúšal Belo Š. pred pár rokmi na Východniarskej stovke, tam to vtedy nedopadlo, tu netuším... Každopádne dole v cieli (aj) meteorologická pohodička, aj slnko rýchlo sušilo mláky.

Tak sa asi aj pri čapovaných fajnotách rýchlo zabúdalo na peklo na hrebeni - ale nemalo by sa, lebo dovtedy sa chodí s džbánom po vodu... Pamätáme na jednu prerušenú a jednu zrušenú stíhačku, zastavenú MF100 aj na smrť turistu na Rozsutci po zásahu bleskom priamo v čase konania MF100. Chce to asi podrobný manuál pre takéto prípady, detailnú spoluprácu s SHMU, prípadne náhradnú trasu popod hrebeň, čo ja viem? Každopádne Ultra Fatre držme palce do ďalšej desaťročnice, je to super záhul, oplatí sa tam prísť rozbiť – ale radšej iba vlastnou zásluhou :-) Všetko ostatné je v galérii, viac fotiak na ZONERAME a viac informácií samozrejme na stránke ULTRA FATRY .

Rišo Pouš