Veľká Fatra expedične, deň prvý: Staré Hory - Rakytov

Vo Fatrách som ako doma, ale zväčša len na jednodňových „výbehoch“. Koncom októbra sa ale po dlhých pokusoch sformovala dvojčlenná „úderka“ s cieľom užiť si hrebeň pomaličky, pohodovo, dvojdňovo. A tak kým v Söldene zjazdári otvárajú nový ročník sveťáku, expedičná úderka sa v „pote tváre“ a v krátkych tričkách štverá od kaplnky v Starých Horách na Majerovu skalu. Les už trocha stratil svoje gýčové farby, lístia je viac pod nohami ako na konároch. Po strmej zvážnici odbočka na ešte strmší chodník, ktorý na začiatku veľmi nevidieť. Predbieha nás (už druhý raz) partia, ktorej sa stalo to čo asi každému na tomto mieste, ak sa zakecá :-)  

Pár chvíľ strmého štverania, farebná lúka a z hrebienka pod skalou prvé výhľady na hlavný hrebeň - zámienka uľaviť chrbtom pod batohmi nie veľkými síce, ale ťažšími ako obvykle. Majerova skala: zahmlený pohľad na juh, zato plnofarebný na Krížnu. Zliezame do sedla a pomaly sa plazíme hoľami ku „kozmodrómu“ v diaľke. Vetrík povieva taký akurátny, južný, osviežujúci, vôbec nie októbrovo chladný, ani na Krížnej vetrovku netreba. Ak toto počasie vydrží do zajtra...  

Na Krížnej davy, pohoda v tráve, obed z konzervy a pred nami obliny Hôľnej Fatry až po Ploskú. Už to bude len z kopca! Väčšinou :-) Vyrážame „dôchodcovsko-terapeutickým tempom“, do tmy hádam dôjdeme... Terén ako stvorený na hádzanie pohľadov do diaľok a na filozofické debaty vo dvojici. Len miestami máme pocit ako na námestí, je turisticky najexponovanejší deň, hodina aj počasie. Až za Ploskou davy rednú, míňame len skupinky, ktorých cieľ je pod Borišovom. 

Tiene nás čoraz viac predbiehajú, kontrasty kontrastujú, pribúda červenej, nadchádza zlatá hodinka pre fotografov a okolo nás zlatnú trávy v traverze Rakytova. Vrchol si necháme na východ slnka. Ešte posledný stupáčik do severného sedla a čoraz menšia istota krokov v hustnúcej tme pod nohami. No o chvíľu už pomedzi stromy presvitá náš cieľ - po jarnej účasti na „kolaudácii“ načim aj v noci otestovať útulnosť útulne Limba. Tá presvitá najprv vôňou dymu, potom hlasmi posádky a až naposledy svetlami spoza okien.  

Kotvíme, vítame sa, predstavujeme sa, usadáme, objednávame, príjemný večer v príjemnej spoločnosti sa rozbieha, debata pri sviečkach sa prelína so spevom od ohňa, úplne iné pocity ako v „oficiálnej“ chate. Vojtova kapustnica nemá chybu, aj vegetarián sa oblizuje a teší sa na cestoviny so zeleninou (ešte lepšie!). A majú aj kofolu :-) 

Chatári sú prítomní traja zo štyroch, takže dozor prísny, žiadne bujarenie do noci - o desiatej zaznie povel: nočný kľud! Trocha frflania, že veď je len deväť - v noci sa mení čas :-) Ale to už idú lavice na seba a na dlážku matrace. Matracmi je síce trvalo vyložené podkrovie, ale je nás tu dnes dosť, niektorí si doprajú aj spánok pod hviezdami. Dobrovoľne. O chvíľu už pec hasne a múmie sú narovnané v šíku. Posledné tiché rozhovory - a dohovory o východe slnka na Rakytove. A už sa chrápe akoby drevo pílil, a kto kvôli tomu nespí, teší sa celú noc na ráno :-) Ale aj na celý druhý „expedičný“ deň smerom na sever, do Ružomberka.
 

Rišo Pouš