Ultra Fatra 2019

Tohoročná (už štvrtá) Ultra Fatra mala teda poriadne šťastie a o vzrušenie sa postaralo, ako inak, najmä počasie. Nie dosť, že je to parametrami (55km/3800m) najextrémnejšie „malé ultra“ na Slovensku – ešte aj predpovede na sobotu boli poriadne „búrlivé.“ Už v piatok popoludní sa Slovenskom sunul od západu pás búrok a organizátorský šéf sa modlil k Aladinovi a všetkým predpovedným modelom, ktoré našiel na webe. V sobotu ráno pri nastupovaní do autobusov v Ružomberku hromy – blesky, ťažké kvapky, nad hrebeňom sivá deka. To najhoršie ale Veľkú Fatru asi obišlo, alebo sa to tam vyzúrilo už v noci. Potoky okolo Korytnice však mali ráno nepekne kakavkovú farbu. Na štarte v Harmanci bolo vlhko ako v práčovni a nad kopcami síce presvitalo slnko, ale sa aj hemžili sivé útržky.

To najdôležitejšie sa ale hemžilo po parkovisku – stádo zatiaľ vyvoňaných, vyžehlených, mnohofarebných adeptov masochizmu a bleskového opaľovania. A že ich bolo! Síce sa ich dosť na poslednú chvíľu odhlásilo alebo neprišlo, ale dav to bol poriadny, čo o siedmej ráno prehučal popod nafukovaciu bránu. Do blatistej strminy smer Japeň. Štartový výstrel  bránu minul, tak potom poslúžila aj v cieli.

Na čele sa podľa očakávania usadil od začiatku Vít Otevřel. Pred pár rokmi spravil kozmicky rýchly traťový rekord na MF100, tak sa čakalo, čo vyvedie tu. Aj vyviedol – ešte v Starých Horách sa ho zo dvaja trúfali držať, ale v cieli už sám, dlho za ním nik. Časom 6:41 poriadne vylepšil traťák z druhého ročníka (M. Kubina 6:57). Podobne Eliška Vondráčková (vo výsledkoch ešte ako Barbora Krutáková) systémom štart – cieľ posunula doteraz platný rekord Aleny Slanej (8:17, tiež z r.2017) na hodnotu 8:07. A aby som nezabudol, štartovali aj psiaci so svojimi človekmi a tam to dali jasne na frajerov Jessie s Marekom Pracharom za 10:26.

Z limitom obmedzených 200 čistých kusov sa nakoniec do cieľa dostal slušný počet asi 150 zababraných. Spoločné mali to, že boli všetci hnedí, len Jessie biela ako vždy. A vyrehotaná, samozrejme. Tí rýchlejší mali hnedé fŕkance na chrbte vyššie, tí nešikovnejší mali aj hnedé fľaky tam kde treba. Nikoho na hrebeni našťastie bleskovo neopálilo, ku koncu ešte aj slnko vyšlo a na tej rovinke smerom hore na Sidorovo bolo celkom sucho, tak všeobecná spokojnosť vládla a afterka potom vraj fičala do druhej v noci.

Inak pred cieľom sa pekne ukazovalo, že ultrabehanie je dosť aj o hlave. Tá často s rastúcou únavou menej funguje, to je známe. Presne preto sa napríklad na lúkach pod Sidorovom masovo skracovalo (napriek špeciálnemu značeniu). A počúval som, že aj inde. Niekto už nebol ochotný dať tých pár výškových metrov navyše a že neférovo predbehne iných, neriešil. Niekto už nerozoznal farbu fáboriek (alebo sa vyhováral?). Lenže ultra je aj o orientácii a študovaní trasy. Kto nemá v hodinkách, má mať v hlave. Alebo treba ísť tam, kde organizátor garantuje vlastné značenie na celej trati. Tu je to najmä o turistických značkách. To len taká malá poznámočka. Aj pre tých nadávajúcich, že kade ísť – keď sa vynorili z lesa pri lanovke na Malinom brde...

Na koniec ešte jedna zaručená bulvárna. Okolo ôsmej večer organizátori museli ísť po jedného vystrašeného účastníka, ktorý vraj stretol medveďa a nevedel čo robiť. Maco naopak dobre vedel, že limit je do ôsmej, tak si myslel, že sú už všetci v cieli a vyšiel vylizovať stratené obaly od gelov a iných dobrôt. Tu trochu zlyhala komunikácia smerom k účastníkom, si myslím. Pred štartom nebolo dosť jasne zdôraznené, že miestne domestikované medvede tvoria zadný voj a majú za úlohu urýchľovať pohyb posledných bežcov. To vylizovanie zvyškov je pre ne odmena. Takže nabudúce čo robiť? Rýchlejšie bežať a stíhať limity.

Ale najmä: báť sa skôr bleskov na otvorenom hrebeni ako zvierat. Divil som sa trochu tej bezstarostnosti ľudí, ktorí opúšťali kontrolu v Starých Horách smerom na Krížnu, keď im nad hlavami mierne pohrmievalo, na hlavy mierne popŕchalo a cez sivotu mrakov, sakra nízko zavesených, ani Majerovu skalu nebolo vidieť... Asi je načase vymyslieť pre prípad takéhoto počasia záložný variant trate, aspoň na otvorenom úseku hrebeňa po Rakytov. Možnosti sú a myslím si, že budúci rok sa nejakej poistky dočkáme. Dovtedy do zbehania!

Rišo Pouš