Šíp

Nie som z tohto kraja, možno práve preto ma očaril. Isto viac ako tých, ktorí sú zvyknutí na jeho každodennú prítomnosť. Ako každému, kto sa niekedy spolu s Váhom predieral z Liptova do Turca, pritiahlo moje oči a myšlienky bralo s krížom na vrchole. Strakatá zmes bielych skál a farebných lesov na plátne modrej oblohy. Ak tam hore človek vyniesol kríž, aby ho bolo z ďaleka vidieť, musí to platiť aj opačne. Veď on ozaj ako šíp, zamierený do oblohy, vytŕča sa na obdiv do diaľky z toho miesta, kde sa stretáva Váh s Oravou. Ten pohľad z jeho koruny musí byť kráľovský.


Preto dnes stúpam starou vozovou cestou, ktorú pradávno vyznačili furmani svojimi záprahmi. Potok ju preskakuje a ja preskakujem potok. Opúšťam zvuky každodennosti, čoraz menej dotierajúce z doliny v hĺbke.  Za chrbtom štekot psov, zavýjanie cirkulárok, hukot cesty, vpredu šum stromov a potoka.  Bralo na mňa vykúka spoza horizontu lesa, akoby zvedavé, kto sa naň teperí. O kus vyššie ostrov ostrého slnečného svetla na rozľahlej poľane, vzorkovanej štvorcami opustených košiarov, a znovu ponor do tieňa bučiny. Pod nohami šuchoce lístie, jeho veličenstvo Šíp začína opatrne vystavovať na obdiv svoje poklady. Najprv ma necháva obdivovať svoje sochárske umenie akoby nesmelo, v obklopení bukových staršinov, pokrútených vekom. Potom jeden zo svojich výtvorov ponúkne pyšne na čistinke, aby vynikol.

 

O chvíľu ma zas láka zísť z chodníka a posedieť si na čestnom mieste galérie, z ktorej akoby dozeral na svet svojich poddaných. Pod skalným oknom mi na obdiv rozprestrie svoj farebný plášť. Ale to je len zámer umelca, aby si zmysly na chvíľu oddýchli, lebo vzápätí ma vrhá medzi záľahu svojich sochárskych výtvorov, kde blúdim a predieram sa cestou medzi dvoma vrcholmi jeho koruny. A naozaj - korunou tomu všetkému je kráľovský výhľad spod dreveného kríža, len k Orave akoby sa Šíp obracal chrbtom. Som nadšený z umeleckého zážitku, ale zároveň trochu smutný z pocitu jeho konca. Ako by ma chcel umelec potešiť, na ceste dolu má prichystaných ešte zopár prídavkov, kým ma definitívne ponorí do ticha strmého lesa.

 

 

Na moje prekvapenie ale reťaz prekvapení nekončí! S nemým úžasom sa z lesa vynáram do húfu dreveníc. Akoby som sa vrátil o sto rokov späť. Ale nie! Bližší pohľad ma vyvádza z omylu: aj keď sú staručké, sú zároveň až neuveriteľne živé. Toto nie je skanzen, tu skutočný život ešte neumrel, nahovára mi intuícia. S odstupom šírky lúky si prezerám toto magické miesto a začínam chápať pravý význam vety „chalúpka učupená pod lesom“. Neviem sa nabažiť tohto nečakaného zážitku.

Napokon ale zmierený s nutným návratom do reality opúšťam Podšíp. Ešte naposledy sa obraciam, medzi konármi mizne božia muka a ja sa definitívne ponáram do lesa každodennosti, priťahovaný do doliny štekotom psov, zavýjaním cirkulárok, hlukom cesty ...

Andrej

foto: RiPo