Ako sme ťahali stopu na Šíp

Známu bralnatú dominantu na sútoku Oravy a Váhu sme tu na Vetromagu už mali viackrát: aj v takmer básnickom podaní, aj v realisticky predvianočnom, odmäkovom (odkazy sú nižšie). Tak teraz zase inak, aj keď na výhľady sa ani tentokrát netešte. Ale aby bola aspoň nejaká zmena, išli sme opačne ako obvykle  - najprv na Podšíp a odtiaľ strmo hore ku krížu na Zadnom Šípe. Naivne som si totiž myslel, že tade bude chodník lepšie vyšliapaný ako z druhej strany, od Žaškovského sedla. Nebol vôbec, tak to bola celkom sranda a parádny silovo-vytrvalostný tréning, hehe... Lebo len pár dní predtým zapadlo takmer celé Slovensko konečne snehom. V polovici januára už bolo aj načase. Takže by sa toto mohlo volať aj „Prechádzka vo vajcovom snehu“ alebo tak nejako, ale až tak bulvárne to zase znieť nemusí, že?

Takže sme sa striedali dvaja, celkom to išlo, našťastie bol ten sneh ešte suchý, čo už o pár dní prestalo platiť. Bola by to iná sranda v mokrom alebo v kôrke, ktorej sme mali celkom dosť aj na tých pár posledných metroch pod krížom. A pritom aký kontrast – dole v dedine suché cesty, na chodníku na Podšíp ledva trochu mokrého snehu a stopa pekne prechodená. Predčasne sme sa ale cestou tešili na stopu až hore, končila akoby uťal - pri dreveniciach. Tam inak končí aj zelená značka zo Stankovian, už pár rokov oficiálne značená. Aj cykloznačky sú tu stále, len stále nikde nevisí upozornenie, že je to cyklotrasa len jednosmerná a pre zjazdárov :-)

Takže Podšíp: v pravej zimnej atmosfére s kopami snehu mala známa dreveničkárska osada neskutočnú atmosféru, ako z reklamy na pravé slovenské vianoce :-) Len o kúsok nižšie nám to pod nohami čvachtalo a sneh sa striedal s blatom, medzi chalúpkami sme už ale našli ozajstnú zimnú rozprávku. Nikde nikto a to ticho! Už len tie výhľady na Krivánsku Fatru chýbali.

Po obhliadke sme sa teda pobrali - čoraz vyššie a nohami čoraz hlbšie. Žltú sme síce na chvíľu hneď na začiatku stratili, potom ale už bez pochýb až do konca – stromy našťastie nemali snehom obalené kmene, len koruny. Ešte sme si vychutnali krátku (značenú) odbočku a návštevu jednej z mnohých jaskyniek v tomto vápencovom masíve, a nasledovala dlhá, strmá a výživná robota až ku krížu.

Netreba sa diviť, prečo nebol z tejto strany a o tomto čase chodník prechodený – je to superstrmý výstup, náročný aj za sucha. Obielené stromy a s výškou pribúdajúce skalky, bralá a vežičky mu ale teraz dodávali osobitné čaro, a keďže sme sa neponáhľali, bolo pri vydýchavaní aj napriek hmle a čiernobielemu svetu stále na čo pozerať.

Aj hore pri kríži mlieko, tak sme si užili len „akustický“ výhľad do zvukov civilizácie, doliehajúcich ako vždy z doliny. A úplne odlišná bola (stále neprešliapaná) cesta po hrebeni na ten hlavný, vyšší, ale menej nápadný Šíp. Správny smer okrem neporušenej snehovej periny zatajovali aj konáre, sklonené pod snehovými závažiami často až k zemi. Tu hore už vietor olepil snehom všetko, tak ani značky moc vidieť nebolo. Ale múdre telefóny, intuícia a náznaky chodníka nás takmer presne previedli zase iným typom rozprávkovej, zimnej krajiny. Okrem iného bolo treba viac sa zohýbať :-)

A čuduj sa svet (ale vlastne nečuduj) – z farebných fľakov v bielobe okolo smerovníka na Šípe (ktorý sme zbadali len pár metrov pred nami) sa vykľula partia, ktorá sem prišla z opačného smeru, po parádne vychodenom chodníku zo Žaškovského sedla. A ako asi každý, aj oni sa pri pohľade na neviditeľný hrebeňový chodník, z ktorého sme sa vynorili my, otočili radšej nazad dole, odkiaľ prišli.

Takže cesta dole – už jedna báseň. Ale neodpustili sme si zachádzku k jaskyniam a previsom pod bralom. K najväčšiemu previsu s ľadovou výzdobou, ktorá isto mala grandiózne rozmery, sme sa cez klzké snehové nánosy radšej neštverali, ale susedné, menšie jaskynky a portáliky to sčasti vynahradili.

Potom už len pohodlný zošup dole lesom do Žaškovského sedla, po mäkkom snehu, miestami ako v bobovom tobogáne. Aj sme trochu kopli do vrtule, pre istotu, žeby nám vlak neušiel. V sedle na lúkach čisto bielo, len ojedinelé stopy na obe strany do dedín. A pod lesom relatívne nový prístrešok – vidno, že miestni turisti sa starajú.

Ešte som špekuloval, či to do Stankovian neotočíme okľukou cez Fedorovo, lebo viem, aká býva cesta po žltej značke rozrytá od lesných strojov. Ale mali sme už len tak akurát času, aby sme sa nemuseli moc náhliť, tak sme nevymýšľali. A cesta bola ozaj taká, no, ako to slušne povedať? Čo už, veď už sme dávno vyšli z rezervácie a drevo treba. Len či by to nešlo dáko citlivejšie, nie potokom ho ťahať... Ale všetko dobre dopadlo a z vlaku nás nevyhodili, tak až také zlé to blato nakoniec nebolo. Každopádne Šíp odporúčam každému a za každého počasia, a aj tá zachádzka cez Fedorovo sa oplatí.

Rišo Pouš