Prosečnô - zalámanô

Jasné, to je ten masív medzi Prosieckou a Kvačianskou dolinou. Ďalší z názvov, z ktorého „oficiálna propaganda“ odstránila tradičnô slovenskô písmenko. Z Liptovskej strany vyzerá parádne bralnato, z oravskej tak obyčajne, lesnato. Je súčasťou klasického denného okruhu, ale takou menej navštevovanou - lebo väčšina výletníkov ide z Prosieckej do Kvačianskej doliny radšej cez planinu Svorad a Veľké Borové ( Článok na Vetromagu je tu ). Ale treba aj tento kopec preskúmať, navyše je pekná nedeľa v strede prázdnin, neuškodí na chvíľu uniknúť davom, ktoré v dolinách isto budú :-)

Aj kvôli davom, ale hlavne kvôli jedinému autobusovému spoju, vyrážam z Kvačian ráno pred siedmou. Do posledného autobusu mám desať hodín. Okruh by mal zabrať najviac sedem, to je dosť priestoru na flákanie. Však mám obe baterky vo foťáku nabité naplno :-)

Takže najprv traverz popod les do ústia Prosieckej doliny – popri elektrickom oplôtku, odháňajúc ovady, sprevádza ma maštaľná aróma a flegmatické pohľady kráv. Vpravo hrdzavé kmene borovíc, vľavo poriadny kus Liptova. Na začiatok strmšie do kopca chodníkom, kým sa dostanem na lesnú cestu - vraj po nej už Kelti chodili na Oravu. Odzadu sa silno opiera slnko. Vo vzduchu zákal, maže vzdialené kontúry a krajine dáva pastelové odtiene. Dnes to na fotenie ďalekých pohľadov nebude.

O hodinku a čosi som v ústí, vidím už prvé skupinky smerujúce od dediny. Ovanie ma chládok, vôňa ako pred železničným tunelom, len bez tej dechtovej prímesi :-) Nad potokom ešte franforce hmly. Postupujem, fotím, preskakujem, fotím... Vstupná časť je krásna, dramatická, skalnatá.

Potok mizne ako by uťal, postupujem striedavo korytom a popri ňom. Stredná časť doliny tiež získala na dramatickosti, v máji. Lebo to schytala naplno od víchrice Žofia. Západný svah vyváľaný, chodník by bol nepriechodný, ak by ho neprepílili. Hrozné. Jediným benefitom sú lepšie výhľady na bralá okolo.

Vyššie si samozrejme nesmiem nechať ujsť zachádzku k vodopádu Červené piesky. Hurá, dnes aj tečie! Zatiaľ bol v doline pokoj, len zopár ľudí som stretol, ale po návrate od vodopádu zrazu nejaký dav. Tak na poslednom „orebríkovanom“ úseku doliny sa trochu pomalšie posúvam v rytme postupujúceho českého zájazdu.

Pri východe na planinu Svorad smerovník, chýba na ňom šípka smerom na Prosečné, to čo? Len chodník naznačuje kade ísť. Vyššie na strome prvá značka a pri nej zlovestná žltá tabuľka: chodník uzavretý! Viac nič, žiadne vysvetlenie, len pôvodca tabuľky: Štátne lesy TANAPu. Začínam mať nedobré tušenie a spájam si uzáveru s polomom v doline. No, veď uvidíme. Lebo panel náučného chodníka sľubuje napriek dlhému a náročnému stúpaniu (ha ha ha) nádherné výhľady a plán na dnes je jasný...

Takže najprv okrajom lesa, v diaľke a hĺbke pod sebou vidím posúvajúce sa farebné bodky. Stále viac bodiek. Dobre som spravil, aj keď už začína boj :-) Chodník vychádza na zvážnicu, čerstvo rozrytú, tu už ťažia kalamitu o106. Otočka doprava, do strmého, ale pohodlného chodníka traverzom ponad dolinu, k vrcholovému smerovníku. „Preliezačky“ hustnú, ale dá sa. Vďaka nim výhľady na západ. Z doliny až sem dolieha krik výletníkov. Až tesne pod vrcholom širší súvislý a nepriechodný polom. Obchádzam strmým svahom, stále v pohode. Ale deti a dôchodcov by som sem nebral :-)

Hore smerovník, lúka, ale zo sľubovaných výhľadov nič, okolo lúky statné stromy. Postupujem ďalej, kalamitné úseky sú časté, ale padalo to zo severu, z juhu popod hrebienok sa to dá obchádzať. Na konci hrebeňa holý skalnatý kopček, šantí tu vietor a vidlochvosty. Chvíľu trvá kým jedného „ulovím“, sú veľmi neposedné, doslova. Konečne výhľady, najlepší je ten na rodiacu sa búrku nad Roháčmi, asi sa radšej pohnem nadol.

Zostup je zalámaný oveľa horšie ako výstup, je tu veľa nepriechodných úsekov, ale všetko sa to dá poobchádzať, najlepšie zasa z juhu. Malou satisfakciou je preveľa jahôd a dole na lúkach v sedle Ostruky aj malín :-)

Zo sedla by to mala byť pohodlná lesná cesta, ale stále je to boj. Aspoň nehrozí nuda, lebo normálne je to len monotónne klesanie lesom. Aj lesnícka chatka to schytala z oboch strán, našťastie vydržala. Zato kadibúdka  ostala bez úrazu :-)

Konečne lúky nad Borovým a kaňon Borovianky, ešte zájdem povedľa k rebríkom, ale tam už sa to hemží rodinkami s deťmi. Podobne na Oblazoch, tak sa veľmi nezdržujem, aj „preliezačky“ zabrali viac času ako som si myslel, autobus nepočká.

Ešte podporiť mlyny mincou do kasičky, dotankovať zo studničky, obzrieť novú, parádnu vyhliadkovú plošinu a míňajúc udychčaných popoludňajších turistov môžem v pohode zostupovať chládkom starej vozovej cesty, aby som uzavrel okruh. Veľkolepá časová rezerva sa vďaka kalamite scvrkla, stačí akurát na malú kofolu. Fajné to bolo, akurát že Prosečnô ešte asi dlho bude zaváľanô.

Rišo Pouš