Okolo Sidorova s odbočkami

Keď som sa vlani nejakou náhodou dozvedel, že na východnom úbočí Sidorova spáchal Liptovský cyklistický spolok nový trail (https://ruzomberok.bike), potešil som sa, ale že fest. Lebo to znamená, že sa konečne dá spraviť okruh bez nutnosti schádzať do mesta po zelenej značke (v smere od Vlkolínca). Keďže posledný odmäk zbavil nižšie polohy snehu a posledné sneženie nahádzalo snehu len na východe, udelil som chlpatým lyžiam voľno a vybral som sa posnoriť len tak, pešo. Samozrejme ale s myšlienkou skorého letného návratu do týchto miest na bajku. Samozrejme na dlhšie. Tento dnešný okruh je ale krátky, tak zo tri odbočky som zaradil a vyšiel z toho piatkový únik z práce zhruba na štyri hodinky. Využil som aj dieru medzi dvoma frontami a prísľub nejakého toho slnka, ale väčšinou bolo just šedivo alebo bielo-čierno. No čo už... Toto inak trafí každý, ale hore je aj gpx na stiahnutie, pre istotu.

Začiatok teda z Rybárpoľa (od vlaku), smer Hrabovo. Ale samozrejme nie až pod lanovku – kúsok za prameňom vody, ktorý vyteká priamo na chodníku, odbočuje doľava strmá lesná skratka na lúky nad kalváriou. Pri smerovníku „Rázcestie nad kalváriou“ okruh na konci uzavriem, teraz ale ďalej hore okrajom lesa až tam, kde červená značka do neho vchádza, stúpajúc na Sidorovo po hrebeni. Tam končí trail „Rozprávkové enduro“ - cestou som sa na novovybudovanom piknikovom mieste z mapky dozvedel, čo je to zač. Takže idem v protismere, ale to je dobre, skôr uhnem ak náhodou...

Chodník lesom je spočiatku širší, vidno že nie nový, zdola sa naň pripájajú iné cestičky a kdesi vpredu hučí traktor a píly. Pár pramienkov prekonáva mostíkmi, pár malých klopeniek, nejaké opory z brvien v strmých svahoch a tak. Potom sa ale zúži a hneď je tu upozornenie pre bajkerov, že sú v protismere. Tá užšia časť chodníka tu asi bola aj predtým, ale známa možno len miestnym a ktovie v akom stave. Každopádne dostala nový zmysel. Až na dáke rúbaniská singlík vedie pekným prostredím, aj dáke skalky popri ňom spestrujú les a stúpa (teda klesá, hehe) len mierne.

Prvá odbočka sa núka, keď sa singlík vynorí na serpentíne zelenej značky – pokračuje s ňou síce hore na Vlkolínske lúky (už zase širší), ale smerom dole je to len na skok ku Krkavej skale a k výhľadom spod nej: do kotliny a na jej „pozoruhodnosti“ s nezameniteľnou celulózkou na čele. Smerom na juh sa dá dostať do Vlkolínca po príjemnej šotolinovej ceste, ale sa radšej vraciam do lesa a traverzujem už popod vrchol Sidorova smerom k tým Vlkolínskym lúkam.

Tam je pekne „či zima či leto“, ale mňa láka spraviť si pár fotiek pocukrovaného Vlkolínca, tak odbočka č.2 – daváááj dole, po prudkej, hrboľatej ceste do osady. Ľad (pomedzi šutre natečený) je decentne prikrytý popraškom čerstvého snehu, no fuj :-) Ale toho poprašku zas nie je toľko, aby vyčaroval dáky silný dojem pravej zimy medzi chalúpkami. Našťastie ich farby aj tak vynikajú na bielom podklade, tak zopár záberov sa urodí. Dole dedinou, hore dedinou a idem zas hrboľato nazad hore.

Spoza horizontu sa v celej svojej majestátnosti vynárajú bralá Halín, tak špekulujem či tam, či na Sidorovo. Strmota kombinovaná s maskovaným ľadom v stúpaní na Sidorovo ma ale presviedča, že na odbočku č. 3 budú Haliny predsa len lepšie. Tak si ich fotím „en face“ z malej plošinky, kde ma to podklzovanie prestáva baviť a o chvíľu už klušem cez lúky, okolo zverinca (teraz pustého) a hore do strediska k lanovke. Od nej jednoznačne označený, ale nejednoznačne prešliapaný chodník lesom na skalné vyhliadky. Je príjemné bezvetrie a aj hore snehu málo, ale je šedivo a veľké svetelné kontrasty, tak za nejakými lepšími panorámami sem musím prísť inokedy.

Potom už len sklus po asflatke, ale samozrejme len po vstup do lesa. Tam sa odpája do traverzu žltá aj modrá značka a známy, veeeeľmi pekný chodníček končiaci pri už spomínanom rázcestí nad kalváriou. Ako bajker by som bol zas v protismere, teraz si kluskám z mierneho kopca v pohode, do vlaku času tak akurát. Dole na lúkach sa ešte stíham pomotať po pár bočných mikroodbočkách, ale potom už sa poslušne vraciam dole do Rybárpoľa rovnakou cestou, akou som liezol hore, vítaný silnejúcim hlukom z hlavnej transslovenskej cesty.

Rišo Pouš