Nízkotatranská stíhačka 2023 – návrat do normálu

Hurá, podarilo sa! Lebo už v r. 2020 bola Stíhačka trochu pošahaná pandémiou, v  r. 2021 bola tiež kvôli nej len šprintérska (po Čertovicu) a v  r. 2022 . sa nekonala vôbec, ale to zase kvôli fanatickým záškodníkom z o.z. Nufia. Takže rok 2023 bol taký „normalizačný“. Žiaľ aj s tradičnou nutnosťou eliminácie, keď z Čertovice mohlo pokračovať ďalej len 100 ľudí. Najmä kvôli tomu sa asi (ako tradične) nepodarilo vypredať štartovku. Zo 146 prihlásených sa ich na štartovaciu puklinu v telgártskom asfalte postavilo v sobotu 15.júla len 136. Z nich 51 sa cieľa nedočkalo. Podľa počtov déenefiek to vyzeralo, že väčšina ľudí končila na Čertovici kvôli eliminačným kritériám, ale tam vraj orgsteri nikoho násilím zastaviť nemuseli, väčšina to tam vzdala dobrovoľne. Ale končilo sa aj pred a za Čertovicou, samozrejme.

Zásadná zmena, ktorú si väčšina neznalých asi ani neuvedomila, nastala ale v organizačnom tíme – Ľuba Mäkkého na poste centrálneho mozgu vystriedal Juro Tekel, spolupáchateľ Živloplaza - ktorý už nežije, tak Jurovi asi niečo chýbalo ku šťastiu a prebral Stíhačku. Každopádne vďaka za ochotu pokračovať v tradícii – čo by to bol za júl bez Stíhačky? Ajťáka vystriedal fyzikus, takže detailisticko-dokonalostný, vedecko-analytický prístup zaručený a pohľad zvonku ukazoval, že všetko funguje ako kvantový superpočítač. Zastrešenie zo strany o.z. Slovak Ultra Trail a  výsledky na Hikingu Ultra , to ostalo ako vždy. Akurát sa zase nebežala detská (polovičná) trať.

Drobné úpravy ale boli viditeľné – napríklad orgovia zatarasili hlavný vchod do školy skladom proviantu, chodilo sa dnu bočným. Na tabuli žiadne ručne fixkované info, ale vedecky suché texty vypľuté tlačiarňou. Ale čo bolo zásadné: uvítací Coniferus nahradil Borec a nalievalo sa nie do štamprlíkov, ale do serióznych decákov!!! Briefing som zmeškal, tak neviem čo bolo, ale vraj niečo na spôsob kombinácie vedeckej konferencie a dirigovania symfonického orchestra.

A zmeškal som preto, lebo som sa akurát obžieral v miestnej picérke a pri tom som sa modlil, aby som sa „neotrávil“, ako sa tam už viacerým minulé roky stalo. No, riskol som to, žeby kvalitná večera pred výkonom bola. Čiže bral som to tento raz vážne – normálne som sa bol aj rozklusať v piatok ráno, pred odchodom do Telgártu! A do dropbagu som si dal len chemické zbrane! Dokonca karimatku som si doniesol, aby som sa aspoň trochu vyspal. To všetko naznačuje a upozorňuje, že ďalej to zase raz bude len znôška subjektívnych kecov a pocitov, nie seriózne info o priebehu akcie. Ale kto by niečo seriózne čakal od bulváru, že? Inak vážne som to bral najmä preto, lebo som videl len dve možnosti: buď si zas raz poriadne zabehám, lebo telo je vytrénované po VKM a takúto detskú trať preletí s ľahkosťou stíhačky, alebo sa sedem týždňov po VKM ešte stále nespamätalo a biedne zahynie v kroví. Dúfal som v prvý variant, ktorému posledné dni nasvedčovali, tak som vzal aj nový batoh a do toho sa nezmestí foťák, len mobil, nutná výbava a tá chémia. Nakoniec ale C bolo správne, a tom to ďalej bude.

Chcel som ísť aj spať čím skôr, ale ako skončila prezentácia, začali sa diať veci, ktoré ma tam zdržali. Jednak dovtedy usilovné žlté včielky organizátorské sa zhŕkli okolo spomenutej fľaše Borca a tých decákov, jednak centrálny mozog Juro začal derivovať, rátať indexy, koeficienty a korelácie a o chvíľu zahlásil, že „16,91“. Nová, presnejšia odpoveď na otázku zmyslu života, vesmíru a vôbec? Nie, len že koľko dievčat môže pustiť ďalej z Čertovice v rámci tých 100 kvalifikovaných, aby to bolo sexuálne korektné podľa podielu prezentovaných. Našťastie potom zaokrúhlil, čiže výsledok bol 83:17. Následne včielky vyhnal žúrovať pred školu, aby pretekári mohli spať. Tak som sa pobral tiež. Spať, samozrejme. Tak trúfalo som sa zaradil.

Ráno sa v škole ozval výstrel – nie budíček, to len El Prezidente Belo testoval štartovaciu pištoľ. Noc aj ráno boli horehronsky nezvyčajne teplé (čo nám chladnomilným nedávalo moc dobré vyhliadky), tak to od pol šiestej pred školou začínalo hustnúť, nik sa neskrýval. Potom sa Juro vyvýšil na múrik a znovu zopakoval dve zásadné veci: neodhadzovať ani šupky a na Ďurkovej použiť iba zelenú odbočku! A zahnal nás na štart, kde sa o asfaltovej štartovej trhline vyjadril ako o ideálnom hardvérovom riešení. Alebo niečo v tom zmysle. To už som sa snažil udržať si ruky nelepkavé, aby som mohol fotiť. Lebo som si nový batoh ráno fajne pokrstil pretekajúcim gélom. Lebo som už doma nožnicami zaokrúhľoval ostré hrany na tých tubách, aby nepoškodili jemnú látku. A pri jednom sa mi zjavne zadarilo... Čo som zistil, keď som ráno hrabol rukou do igelitky s gélmi a batohom. Neviem čo si mysleli ostatní nocľažníci, keď som oblizoval všetko vrátane toho batohu, ale celkom sa mi to podarilo odlepkavieť, no... Aj tak som chcel pred štartom cucnúť gél, nech ma vynesie na Hoľu.

Tak odbila šiesta, tresol druhý výstrel a klusalo sa. Nejako pomaly, zdalo sa mi – ale len po prvé stúpanie, von z dediny. Potom si asi viacerí uvedomili, že ich čaká eliminačka, a začalo poriadne prepaľovanie, aspoň som mal taký dojem. Na Šumiac som dobehol nie s piesňou, ale infarktom na perách niekde v polovici davu a pri prvej občerstvovačke nik z bežcov! A ani orgovia neobsluhovali – všetci zúrivo zapisovali štartové čísla, pristavili sa napiť vraj len zo dvaja bežci, ako všetci šialene leteli hore dedinou. A ja už hmla pred očami... Možno to mal na svedomí ten nový cykloasfalt. Akože beží sa po ňom dobre na úvod, ani nohy mokré od rosy nehrozia. Ale čo je to za idotský nápad, asfaltovať v lese, kam by sa viac hodila napríklad mlatová cesta? Tu vraj orgovia možno aj pouvažujú nad zmenou trasy, podľa reakcií bežcov. Uvidíme.

Nekonečný had rýchlo stúpal v ústrety tradične zamračenej holi, mokrý som bol ako myš, lebo okrem tepla bolo aj dusno, ale s výškou čoraz príjemnejší chládok. Neviem čo na štarte Juro strašil - hore bolo úplne ideálne na behanie, a to úplne vážne: hmla, zima (ale nie extrémna), vietor z juhu (ale nie besný). Najlepšie počasie z celej trasy. Len som nahlásil číslo a fičal som ďalej. Nohy išli, aj keď sa mi zdalo, že som trochu v červených číslach – ale to na holi vždy. Čas od štartu taký môj bežný, 1:35, tak spokojnosť, a telo si pomaly nachádzalo svoje tempo. Napriek prvej nutnej „zastávke v boxoch“ za jediným trsom kosodreviny v okolí – ale samozrejme vpravo od chodníka, po vetre :-)

Letím ďalej a pozerám - niekto vytratil plnú fľašu. Tak som ju vzal, že odovzdám na kontrole. Ale ako som ju chcel vyliať, štupeľ vyletel, a už som mal obsah na hlave, na batohu aj na rukách – a fajne lepkavý, no super! Batoh pokrstený druhý raz, ruky som ako – tak pootieral o orosenú trávu, ale na Andrejcovej som si musel hlavu umyť, lebo muchy už sa v húfoch zlietali. Inak vďaka vetru cez deň takmer neotravovali.

Dole z Bartkovej: rýchlo a zbesilo. Aj som sa raz na nejaké zanadávanie obzrel - a niekomu z čučoriedok už len vykotené nohy dohora trčali. Ale vyzeralo to, že prežil. Našťastie zbiehaciu svalovicu som si užil na Malofatranskej, takže teraz som si trúfal, poriadne som to púšťal. V rámci možností, lebo skoro furt vo vláčiku. Perfektne tlmené boty pomáhali neskutočne. Ale už som cítil, že toto nebude ideálny deň a so stratou výšky rýchlo rástla teplota a slnko stále viac dobiedzalo. Viac ľudí sa ma pred štartom pýtalo, či dnes fotím, alebo bežím. Mal som v pláne aj aj, ale na Andrejcovej už mi bolo jasné, že fotenia bude oveľa viac. Tam inak zase do liehu naložili dáke miestne byliny a vrelo ich ponúkali bežcom. Okrem iných chuťoviek na tejto už tradičnej, neoficiálnej „občerstvovačke navyše“. Ďakujeme!

Za Andrejcovou telo zdochlo ako podľa rozkazu. Tak som sa všetkých prenasledovateľov zbavil tak, že som ich pustil pred seba. Stúpania na Heľpiansky vrch a Veľkú Vápenicu mám vždy ako indikátory, ako sú na tom nohy. Tentokrát to boli poriadne tragické signály, vychádzajúce z podvozka! Tak som „zatiahol ručnú brzdu“ a začal sa vyhovárať na fotenie. Vždy bolo koho. Našťastie hlave to nevadilo, užívala si trápenie presne podľa hesla „Zaplatil si si, tak trp!“ Od Andrejcovej samozrejme začala mäsožravá kosodrevina, ale tentokrát sa uspokojila len s jednou zicherkou zo štartového čísla. Mali sme to ako v autoumyvárke, aj s masážou, našťastie suchý režim. Ale čo je tam hlavné, že lesy už sú  tam redšie a viac púšťajú slnko na hlavy. A to začínalo poriadne prikurovať.

Na Priehybu to nie je ďaleko a v tejto súvislosti mi napadlo jedno varovanie. Ľudia dajte si pozor na deti! Po Slovensku sa objavujú podozrivé tmavé dodávky a ich posádky lákajú okoloidúcich na kadejaké podozrivé dobroty. Aby vaše deti neskončili niekde medzi úchylnými ultrášmi so sebapoškodzovacími sklonmi, ktorí sú ochotní sa predierať divočinou len preto, aby dostali trochu malinovky či keksík!

A potom to prišlo. Strmina hneď od krmelca, to ešte nič. Ale potom tie lesy až po Sedlo za Lenivou, to je čistý sadizmus: presne také vysoké, aby stlmili vietor, ale presne také nízke, aby v nich nebol skoro žiadny tieň. A tráva ako v rozpálenej africkej savane a neviditeľné prekážky, v nej ukryté. Jasné, že aj staré známe a niektoré nové preliezky pred Ramžou, nech majú veľké deti radosť. No radosť trpieť, nemožnosť behať. Veď som ani nie, ale nie kvôli prekážkam.

Čučoriedkam sa nedalo odolať a jednými z mála iných pozitív boli dva pramienky pri chodníku a ďalšia neohlásená občerstvovačka priamo na Ramži. Taká mini, ale potešila maxi. Takisto veľká vďaka!

V Sedle za Lenivou som našiel posedávať a napchávať sa pár lenivcov, ako keby Čertovica nebola už len na skok. Hneď som ich hnal dole, nech mám koho fotiť.

A potom teda už symbolická polovica trasy (ale samozrejme nie polovica utrpenia) pred Domčekom Horskej služby na Čertovici. Služby ako v interhoteli, dokonca aj polievky na výber dve! Tak som pre istotu len rýchlo vzal svoje chemické zbrane z dropbagu a rýchlo preč. Lebo pri pohľade hore zjazdovkou masochista vo mne blahom len tak priadol a nemohol som ho nechať čakať. Áno, bola to nádhera: horúčava, muchy, strmina, vietor žiadny a pichanie v boku ako bonus. Skoro som cúval, tak pomaly som sa posúval, aby som si tú rozkoš predĺžil. Večná škoda, že už pod Lajštrochom začalo pofukovať a aj vietor sa začal dvíhať.

Ale všetko pekné raz skončí a s rastom výšky, sily vetra a poklesom teploty začalo polomŕtve telo trochu ožívať. Druhý raz som si umyl hlavu z kohútika na Štefáničke, lebo som stále nejako podozrivo sladko voňal. Oblízal som trochu roztopenej čokolády, doplnil colu a dúfal, že cestou nezabudnem z fľaše odpúšťať pretlak, aby mi nestrelila rovno do ksichtu. A vybral som sa potkýnať po šutroch smer Chopok. V podstate až kým som ku koncu nevliezol do lesa pod Prašivou, od biednej smrti upálením ma zachraňoval len silný južný vietor, ktorý sa dokonca niekedy stočil aj tak, že pomáhal tlačiť do chrbta. Ozaj najväčšie pozitívum tohoročnej Stíhačky, ten vietor. Napĺňala sa ale podstata vtipu, ktorý odznel večer predtým v picérke: „Letia dve stíhačky a jedna nestíha“. A keby len nestíhala, ona aj divne škrípala, opito sa motala a riadiaci softvér vydával chybové hlásenia. Napríklad pri navigácii: z Homôľky spravil Skalku a z Krúpovho sedla Krížske. Proste prehriate obvody.

Tesne po šestnástej slnko takmer priamo nad Chopkom a kým som tam dokríval, mal som čo robiť, aby som si presne zoradil priority, nech tam nezmätkujem. Len zapamätať si ich, to bol ešte ďalší problém.

Ale zadarilo sa, asi som ani na nič nezabudol, ale isto som pôsobil na posádku v reflexných vestách trochu nepríčetne. Ale zase oni sú už zvyknutí na podobné monštrá voňavé, že? Chémiu prehodiť v batohu tak, aby bola poruke, pre istotu aj toaletný papier, vyhodiť odpad, dotankovať nádrže a odchod! Konečne behateľné úseky, len keby telo mohlo bežať. Veľmi nepomohlo, že hlava chcela. Šutre pod nohami uskakovali, kamzíky sa škodoradostne uškierali, Kotliská s Chabencom sa strmeli viac ako normálne, no proste stíhačková klasika, len trochu umocnená rozbitosťou tela. Kde – tu som sa s niekým zviezol a keď eufória opadla, trápil som sa sám. Podobná krátka zastávka na Ďurkovej, ale potom sa začali diať divy!

Lebo keď som míňal pred Zámostskou hoľou tie príliš prerastené kamzíky a bolo mi divné, prečo majú zvonce a bučia, siahol som už pre istotu po poslednej záchrane – ťažkej chemickej zbrani s názvom Gutar. Overená klasika od Nutrendu. Latiborskú hoľu som zrazu vybehol ako po rovine, pod stúpanie na Chochuľu som doletel ako víchor a celý masív Prašivej mi zrazu pripadal ako nepodstatný brdok na trase. Okolo Skalky slnko už nízko a priamo oproti, do žliabku chodníka hádzala tráva tiene, tak jediný malý problém, že pod nohy tam v túto dennú hodinu nebolo moc dobre vidieť. Zlatá hodinka tentokrát ale vyšla dokonalá. Asi mi z tej chémie aj oči trochu svietili, lebo čelovku som nahadzoval až kúsok nad Hiadeľským sedlom, kde už som ozaj v lese nerozoznal korene od zeme. Dole v sede tradičná psychiatria, ale namiesto doktora a svalnatých zriadencov len dve sestričky rozdávali sladkosti, slanosti a úsmevy. Hurá, už len cieľová rovinka, necelých 10, že? Hehehe...

Začala tá „rovinka“ romanticky popri obryse elektrického stožiara, v pozadí s farebnou linkou horizontu, ale potom tá známa chuťovečka na Kozí chrbát. Našťastie chémia ešte fungovala, tak som sa zhora zase rozbehol a prebehol aj psychiatriu č.2 – to nekonečné (za tmy zvlášť, že?), mierne stúpanie lúkami na Kečku. Pomaly, ale relatívne na pohodu a zotrvačník. Potom už len opatrne po hrboľatom k útulni pod Kečkou a vychádzkovým krokom hore na Štrosy. Už nebolo kam sa náhliť, lebo „osobného šoféra“ som stretol pod Prašivou, išiel naproti ďalšiemu upečenému zombíkovi, ktorý bol ale ďaleko za mnou. Takže na Donovaloch ostal čas, pred vypnutím hodiniek v cieli, ešte na malý výlet po okolitých uličkách. Prečo? Aby zas nemenovaný budúci bývalý kamarát nepindal, že som „nezaokrúhlil“. Takže mám ozajstnú stovku a aj niečo naviac, a nie 99 a niečo, môže byť? Aj keď Strava si to samozrejme prepočítala po svojom:

To je inak poriadna zákernosť od týchto inteligentných zariadení: namiesto priamej cesty do cieľa zaženie to človeka obchádzkou kvôli dákej pochybnej numerickej estetike, a potom to na displeji škodoradostne nakreslí takú krátku, nenápadnú, rovnú čiarku. Ktorá má akože reprezentovať 18 hodín trápenia (pardon, vychutnávania).

Ale to už je na každom, ako to vníma. Osobne som rád, že som túto ikonickú akciu zase raz prežil v (relatívnom) zdraví, aj keď som musel v cieli dobrú hodinu potom ležať hore bruchom a s vyloženými nohami. Ešte že noc aj dlažba boli teplé a ešte, že som nebol jediný taký, víťaz vraj si posedel aj s infúzkou v ruke.

No a ozaj – aby to nebolo len bulvárne drístanie, neuškodí na koniec aj zopár objektívnych informácií, ktoré ale majú tiež príchuť senzácie. Že Timo Šály zabehne 12:29, to je tu taký normálny víťazný čas, na mimozemšťanov sme si už pomaly aj zvykli. Že s vyše hodinovým náskokom pred druhým, to už je menej obvyklé, lebo zopár spolufavoritov vraj upieklo slnko cestou do chrumkava, tak niektorí ani nedošli do cieľa. Ale že druhá celkovo dobehne Lenka Poláčková za 13:32, to už je poriadne sústo aj pre bulvár. Inak za slobodna Vacvalová, keby niekto nevedel – lebo ona už dlho stvára aj iné veci, napríklad aj tu na Stíhačke v r. 2020, keď tiež ponaprávala ego viacerým chlapom.

Ale toto je šport, ktorý nie je len o víťazoch, takže všetkým (aj tým neúspešným) účastníkom želám, aby spomínali len v dobrom a orgsterom ďakujem a držím palce, nech majú stále chuť udržovať túto tradíciu aj naďalej.

Rišo Pouš