Nízkotatranská stíhačka 2022 – v režime PPP

Nemýliť si s režimom OTP, aj keď očkovaní, testovaní a prekonaní boli všetci účastníci zájazdu. Táto Stíhačka bola protestná, protismerná a polovičná. 

Protestná preto, lebo ako vieme, oficiálna Stíhačka bola tento rok zrušená. Vďaka jednej fanatickej ženskej a jej pošahanému o.z. Nufia. Lebo áno, verejná kontrola, konštruktívna kritika a fundované námietky zo strany verejnosti sú v demokracii bežné a aj potrebné. No ak si niekto lieči svoje komplexy tým, že škodí ostatným a ešte na to zneužíva zákony (ktoré žiaľ tiež nemáme dokonalé), na toho stále platí to „staré dobré socialistické“, že iniciatívny blbec je horší ako triedny nepriateľ ( podrobnosti tu a tu ).

Protismerná preto, lebo po zrušení sa na fejsbúkoch začali šíriť také debaty, že by si tú Entéesku niektorí napriek všetkému aj dali - neoficiálne. A pretože bulvár pri tom nesmel chýbať, povedal som si, že teda pôjdem v protismere a pre večnú pamiatku si budem účastníkov zvečňovať, ak nejakých stretnem. Aj tak som tú trasu prešiel už x-krát, ale vždy v tom správnom, oficiálnom smere. Zmena je život a konečne je tu dôvod ísť opačne. Inak nestretli sme nikoho podobného a keď som sa na Čertovici pýtal, tiež vraj nik z východu nedorazil.

Polovičná preto, lebo sme začali na Donovaloch a skončili na Čertovici. Pôvodný zámer bol síce vyštartovať ešte za noci hlbokej z BB cez Panský diel, na trasu Stíhačky sa ráno napojiť na Polianke nad Donovalmi a potiahnuť až na Chatu pod Kráľovou Hoľou (a z nej ráno zbehnúť do Telgártu), no rôzne dôvody (čítaj výhovorky) sa ako vždy našli, a nakoniec som bol rád, že som sa za parťákmi dopotácal aspoň na tú Čertovicu. Ale v podstate sme si za dva roky aspoň skompletovali celú trasu Stíhačky – lebo ako vieme, vlani bola kvôli Covidu tiež len polovičná, tiež po Čertovicu. Ibaže z Telgártu.

Pridali sa Majo s Mišom, scenár sme upravili a v takomto komornom zložení sme to teda odpálili pred ôsmou ráno priamo z autobusovej zastávky na Donovaloch - a začalo sa spomínanie, kto čo kedy na ktorom úseku Stíhačky zažil. Samozrejme na tomto prvom/poslednom úseku najmä tmu.

Mala byť tá naša PPP Stíhačka aj Pohodová, veď tempo tomu spočiatku aj zodpovedalo. Asi po Prašivú. Pre chalanov hádam aj pohodová bola – možno aj moc, lebo museli často čakať na tretieho, v podaní ktorého bola skôr Polomŕtva. Veľmi rýchlo skončil s odbiehaním a nadbiehaním kvôli kompozícii fotiek a jeho pohyb sa zmenil na zombícke plazenie. Pritom vôbec netušil, prečo. Výhovorky nezavážia - len o to ide pri týchto informáciách, že to vidno na výslednom čase.

Trasu tu komentovať netreba, každý ju už pozná a viac povedia fotky. Ale aspoň k počasiu. Vyšlo priam dokonalo - aspoň nejaká útecha. Zrána slnečno, príjemne sviežo, žiadne júlové hice. Mraky postupne pribúdali, ale stále cez ne preblikával Oskar a kreslil do krajiny parádne kontrasty svetla a tieňov. Po nedávnom fronte aj vzduch čistý a výhľady ďaleké – od Sitna po Babiu horu a od Malej Fatry po Kráľovu hoľu. Proste tá pravá, hrebeňová kochačka. Aspoň sa chlapci nenudili pri čakaní. A vrcholom blaha bol celodenný vietor do chrbta.

Nakoniec už len jeden taký povzdych demotivačný. Nič proti výborným hodinkám Coros Apex, ale keď sa celý deň trápite, driete do umretia, idete za hranu - a potom, keď konečne záznam stopnete, čakáte aspoň nejakú útechu pre zničené telo a ego... A na displeji vám to pritom nakreslí len takú malú, rovnú čiarku, ako keby nič, hehehe... Ale to by som už veľa chcel, že?

Ale to už je o inom, a samozrejme bol to len trápny pokus o odľahčenie na záver. Hlavne ďakujem chalanom za trpezlivosť. Majovým dievčatám tiež veľká vďaka za trpezlivosť pri odvoze domov, lebo chalani sa viezli vpredu aspoň umytí a prezlečení, no dievčatá so mnou vzadu asi nemali z tej cesty veľkú radosť. Každopádne ostáva nám už len dúfať, že dotyčná pani z o.z. Nufia sa čoskoro bude liečiť v tom správnom zariadení, nebude otravovať život ľuďom, ktorí robia niečo užitočné pre spoločnosť (a tým nemyslím len organizátorov NTS), a my sa v r. 2023 konečne stretneme pri plnohodnotnej Stíhačke. Držme si palce!

Rišo Pouš, foto Ripo a Majo