Bokami jarnej Žiarskej doliny

Po slnečnej, aj keď na skimo príliš teplej nedeli sa fejsbúky len tak hemžia modrobielymi fotkami s čerstvo opečenými červenokožcami, tak tiež niečím prispejeme... Lebo po pár hnusných víkendoch, buď daždivých, alebo prechrípkovaných, konečne som sa dostal na lyže. Medzitým sa „čiara šliapateľnosti“ ale dvihla o pekných pár sto výškových, aj keď na horách nakydalo. Tak kam? Len niekam, kde ma verejná doprava vynesie čo najvyššie k snehu. Ranná dilema vyriešená rýchlo a na istotu, len prvý vlak meškal, takže až o deviatej som sa potkýnal v lyžiarkach po takmer suchej ceste do ústia Žiarskej. Parkovisko ešte kašovito mokré, ale hneď od rampy tuho a dokonca ľadovo a o poznanie chladnejšie po noci. Tu to ešte dlho vydrží...



Vyššie a mimo tieňa samozrejme už slnko do čerstvej nádielky poriadne búšilo – na vrchu ponočná kôročka rýchlo vodnatela, pod ňou mokrý, ťažký, lepkavý, čerstvý sneh, ešte nezmenený na firn. Do Žiarskeho sedla s vetrom v chrbte, ktorý sa hore zmenil na víchor, takže nápad vyliezť až na Plačlivé som rýchlo zavrhol. Pod nohami ťažko a mokro (pod Terasou), papučovo lepkavo (okolo smerovníka Pod Homôľkou, ktorý vôbec nevidno spod snehu) vyfúkano a sucho vďaka vetru v najvyšších polohách pod sedlom. Pohľady cestou hore doprava - do jarného žľabu Baranca a jeho susedov sľubovali vetrom ubitý suchý sneh. Pohľady doľava ku hrebeňu ukazovali čisté svahy, popísané len linkami kotúľajúcich sa snehových „slimákov“.



Lyžba zo sedla aká-taká len k tomu neviditeľnému smerovníku. Tak som ešte opáčil Malé Závraty, lebo niekto natiahol stopu na Prostredný Grúň – ale stráááášne strmo, ešte že to poriadne lepilo. Na hrebienku bezvetrie a pod nohami tiež lepidlo, tak som sa na pásoch vyplazil až pod hlavný hrebeň, nad úroveň Smutného sedla. V Smutnom plnka a miestenky vypredané a zjazdovka rozlyžovaná, tak pásy dole, vyžmýkať a pokus o oblúky na druhú stranu, nazad dole do Závratov. Ale sneh hnusný, ťažký, na mojich rovných doskách sa mi zle robili oblúky. Len tie slimáky ma naháňali – niektoré skoro meter v priemere, čo je dôkaz o mimoriadnej lepkavosti podkladu.



Tak už len odjazd na Terasu, povinná fotka skoro zasypanej laty (tú druhú pod sedlom som ani nenašiel – žeby ju odlomilo?) a boj s kopami rozhádzaného, mokrého lepidla dole smerom k chate. Ešte že dole cestou to stále, aj okolo obeda, bolo pekne rýchle a vyleštené. Keďže ultrasezóna sa hlási a nohy, otlačené nejako príliš z nových črievičiek, protestujú, asi to bolo to posledné moje pošmýkanie túto zimu. Zato domorodcov plná dolina a leštili stopy o106, takže od štvrtka sa dvojice môžu naháňať Bokami do úplného zblbnutia. A ak nepríde nejaká veľká psota, tento rok ani orgovia nebudú musieť improvizovať s úpravou tratí. Snehu na mrte, do jesene vydrží :-)



Rišo Pouš