Koruna Tatier nonstop - 14 vrcholov nad 8000 stôp

19.08.2025

Fotky
Diskusia (0)

koruna-tatier-nonstop-14-vrcholov-nad-8000-stop

Wielká Korona Tatr (9-10. 8. 2025)

46km/6000m+ / 36hod. 16min.

Odkaz na celú trasu: https://mapy.com/s/mumaboluzo

Asi je zbytočné aby som tu rozpisoval chronológiu toho, že prečo a ako vznikol zoznam týchto kopcov tak prikladám článok nižšie.

https://pl.wikipedia.org/wiki/Wielka_Korona_Tatr

Áno malo by byť tých vrškov 15násť a možno si aj sám Piotr Mielus predtým než začal prepočítavať metre na stopy prial aby aspoň jeden kopec bol aj na územi jeho vlasti. Každopádne ak by sme doplnili do koruny 15. osemtisícovku Mengusovský štít tak by úplne stratila pointu a punc ktorý ju robí zaujímavou, jedine že by v Himalájach tiež pribudla jedna nová osemtisícovka. A teda 14 Tatranských osemtisícoviek je stále žijúci prežitok ktorý ešte nejaký ten rok prežije.

Poliaci po prvých úspešných non-stop prechodoch začali merať čas štýlom „od civilizácie po civilizáciu“ ktorý je dosť skreslujúci. Jediné objektívne merítko je „čas od dosiahnutia prvého vrcholu po posledný“ ktoré sa bežne aplikuje na korunu Himaláji a iné populárne zoznamy kopcov. Tak prečo by mali byť Tatry výnimka?

Tým že sú mi nejaké tabuľky ukradnuté tak jedného krásneho piatkového večera cca 100vyškových pod Kežmarákom rozkladám bivak a chystám sa trochu prespať. Fíha veď to sú len 3 dni... Ale udialo sa toho ako za týždeň.

Sobotné ráno 4:56 prichádzam na Kežmarský štít a púšťam stopky. Fúka, je chladno, Tatry sú zatiahnuté pod sivým oblakom a ide sa perfektne. Obchvat Vidlového hrebeňa po hornej Medenej lávke ide ako po masle. Ani neviem ako a preliezam zábradlie na vrchole Lomničáku, zdržím sa tu chvíľočku a hneď preliezam zábradlie smer Jordánka a Pyšný štít. Je príjemne chladno stále pofukuje slnko sa skrýva a nesmierne ma to baví takže okolo vrcholovej schránky podstate len prebehnem so zastávkou na video. Pyšnú drobotinu idem tento krát veľmi na lajdáka obchádzam každý vrchol čo sa dá hoc aj 5m výškových poličkou pod vrcholom, bežne tu bývam za striktného puritána Okolo Veterného štítu si ťukám na čelo že netriafam zostup na prvú dobrú.

Zlez platničky nad Baraním sedlom mi trochu naháňa strach ale snažiac sa ho prekonať vyprázdňujem hlavu a blížim sa k zlomu na konci takmer vodorovného hrebienku nad Spišským rebríkom. Vysýpam bobky z nohavíc, Zubatá už čaká na mieste a s šibalským úsmevom sa ma pýta „čo mladý ponáhľaš sa niekam?“ Letmo som sa pousmial a odriekol skôr ako som to vôbec mohol premyslieť „kam už len sa môžem ponáhlať? Nech pôjdem akokoľvek pomaly vlastní pohreb nezmeškám!“ Krôčik po krôčiku s kľudom Angličana zliezam do sedla, smrť som už viac nestretol asi usúdila že so mnou to nemá cenu. Baranie rohy sedím na vrchole, tlačím do seba žemľu s maslom a slaninou jednu z troch čo mám u seba, ešte mám pár tyčiniek a sušené figy. Ono keď človek verí že je na púšti a najbližšia možnosť kúpiť jedlo bude až zajtra tak tá viera robí divy s morálom.

Z Baraniek robím taký vlastný zjazd žľabom okolo Baranej ihly a popod Snehový štít travezujem s pečlivostou hodinára aby som nezostúpil ani len o stopu nižšie ako potrebujem. Cestou na Ľadový štít obieham prvé partičky Poliakov a teda prvých ľudí ktorých vôbec od štartu stretám. Cez vrchol preletím a teším na úsek, ktorý idem prvý krát v živote JZ hrebeń ĽŠ. Postupujem a ani nerozmýšľam kam idem, stále čakám kedy to bude ťažké, niekde som čítal že to je trojka a dosť vzdušná... asi som musel kľúčové miesto niekde prebehnúť, prišlo mi to vzdušné ako futbalové ihrisko. Mám echo že kamoši Peťa s Jančim idú na Stredohrot Dubkeho lávkou a že sa asi stretneme.

Zo Sedielka pobehujem dole pomedzi početné partie turistov a približujúc sa k Stredohrotu vidím na žltom koni plnku ako na Rysoch. Trošku ma to znepokojuje ale motivácia dobehnúť kamošov tlačí hore. Krátky výšvyh zo štrbiny v prostrednom stíham ešte rýchlo vyliezť pred vodcom s klientami nazad žiaľ už musím ísť okolo lebo by sme sa neobišli. Načahujúc sa za posledným chytom sa za vrcholovým horizontom objavía vysmiatí Janči s Peťou. Zvítame sa a držia sa ma ako kliešti vraj chcú ísť až na Bradavicu. Stratím sa im až v žľabe zo Žltého sedla do VSD. Inak tento žlab je riadný výsmech meniskusov sám o sebe a nie ešte v kombinácii s ďalšími kopcami. Na začiatku dňa som mal 2,5 litra vody teraz už nemám ani deci ale vodopádik pod žľabom je mojím záchrancom.

Na modrej ma prekvapivo neobieha žiaden turista takže spokojnosť nie je to so mnou až tak zlé. Vyšlapík z Vareškovej doliny priamo k Slavkoskej kope to je tiež pekná perlička. Oblaky mi ešte stále poskytujú svoj tieň ale vzhľadom k pokročilej poobedňajšej hodine je tu dusno ako vo fastfoode.

Na Slavkáči dávam druhú žemľu. Už keď som prichádzal hore zo zeme nikoho tak ma ľudia dosť premeriavali ale keď som po pár minútach začal znova úplne dobrovoľne a ešte s úsmevom zostupovať do tých suťových bordelov tak sa už začali chytať za hlavu. Zo začiatku som ten zostup do Slavkovskej doliny išiel moc hrr ale potom som trošku pretraverezoval na sever a našiel celkom peknú kamzičiu cestičku trávami. Na Granátovej lávke stretávam výpravu čo som stratil pod hrotom. Peťa s Jančim sa držia a nakoniec na Bradavicu vylezieme spolu. Ukrutný je pohľad na Gerlach týčiaci sa na opačnej strane doliny. Zdal sa byť, čo by zdal on bol... ako sa hovorí na dosah ruky. Realita je vždy iná ako zdanie. Iba dostať sa pod Gypsiho feratu bol pre mňa problém. Sedel som si pod žľabom, ktorý rástol kdesi až pánu bohu do oken a kvalitne rozobratý som si na gurmána vychutnával svoju poslednú žemľu.

Predo mnou sa červenala Bradavica, noc klopala na dvere, dolinou sa niesol poľský šum a ja som hľadal silu na cestu hore. V Gerlachovskom sedle sa otvára výhľad na čarokrásny svet a nabíja ma chuťou. Záver Martinovky ako som už spomenul to je vlastne cyklotrasa nie preto že by som chcel vysmiať náročnosť ale tu je to tak vyjazdené, že by to netrafil jedine Jaro kováč Vrcholový kríž, rýchle videjko a pokec s Poliakmi čo bivakujú na vrchole.

Dole Batizovkou idem šusom občas sa mi zdá byť čudné, že dve čelovky nejak moc svietia smerom hore asi idu ešte hore, pomyslel som si. Ale keď som sa k nim priblížil tak som v zhluku vystrašenej poľskej vravy započul akurát „prosíme o pomoc“. Ono keď to niekto nepozná tak je problém nájsť kramle naspodku žľabu aj cez deň nie to ešte za tmy. Doplahočil som sa s týmto párikom ku kramliam a gentlemansky som im vysvetlil že na nich nemám čas, záver je orientačne jednoduchý, že to už musia dať. Trvalo im to skoro rovnako dlho ako mne vyjsť oproti na Končistú ale zvládli to a to sa počíta. Na prameni Batizovského potoka dopĺňam 2l vody viac mi na noc netreba. Výstup chrbátom na Končistú ide celkom pohode stále mám výhľad na telenovelu ktorú dávajú pod Gerlachom skoro každý deň po desiatej, volá sa „Ja su z polsky a šukam drogu na Gerlach“

Jedno rýchle zblúdenie k Pastrnákovým zubom, prebehnutie okolo nemenovaného bivakéra z Považia a hladkám vrchol bývalej nákovy. Raz povedal jeden borec na Východniarskej stovke „toto si vypípaj moja zlatá“ tak ten nadhľad mu len ticho závidím. Priatelia tam keby ma zastaví Kubáni a jemu podobný tak to nevypípa ani do konca roka. Kamenné pole nad Lúčnym sedlom dlhšiu dobu pracovne nazývam „certifikovaný vykľbovač členkov“ teraz som tomu našiel ďaleko jadrnejšiu definíciu „prostoduchá vyjebávka s pohybovým aparátom“ Bolo to úmorne až po ľadové pleso to nemalo konca kraja. A ten Mesiac ten bol legendárny, normálne som chvíľu myslel že ma hreje na pokožke. Občas som sa hrabal v batohu a tlačil do seba figy alebo oriešky, ktoré mi už pomaly dochádzali. Na Gánok mi to prišlo už celkom na pohodu akurát tá noc moc dlho nevydržala, obzor sa červenal a vyzeralo to na pekelný deň. Vôbec som sa netešil a psychicky ma to tak položilo, že som sa pod Vysokou definitívne rozhodol že končím...

Sedel som v tráve zaspával chcel som ísť dole, chcel som nech to celé skončí už som aj vypol záznam. Kamzíky tam chodili motali sa, postávali ako cestári, jeden na mňa dookola syčal ako by mal problém. Chvíľu trvalo kým mi došlo o čo mu ide. Nemal problém s tým že mu sedím na gauči ale s tým že som nad sebou zlomil palicu. Buď všetko alebo nič!!! Povedal som si. Zapol som novú aktivitu, sklopil hlavu a plazil sa malomocne k vrcholu. K tejto príležitosti ma napadá iba jeden legendárny výrok „nie je umenie piť keď chutí ale prekonať ten odpor“. Na Vysokej krásne ráno ale už z rána dosť teplo. Ešte pár pokecov zo severnými bratmi cestou na Rysy a už sa len pretlačiť pomedzi zástup ľudí na hlavný vrchol.

U Viktora som prežral aj Slovenský štátny dlh, doplnil vodu a vybral sa po tomto všetkom už len na „Zdravotnú prechádzku“ na Kriváň. Saudská Arábia je oblasť pre milovníkov zimy oproti tomu ako bolo toho dňa v Tatrách. Na Štrbskom plese už posledné doplnenie tekutín a hybaj hore. Na Kriváni stojím nedeľu o 17:12 a teda už môžem len sucho skonštatovať že to bolo pekne prežitých 36hod 16min.

Prečo to vlastne človek robí? To je tá otázka... Skoro ako od Hamleta Túžba to je hnací motor všetkých radostí aj sklamaní. Naplnenie cieľa je len vyšedivela spomienka ale cesta k cieľu tá sa nedá zabudnúť! Takže čím dlhšia cesta k cieľu tým lepšie.

Patrik Mikuš

Záznamy trasy originál

https://mapy.com/s/metutetupa

https://mapy.com/s/betuvejego

Medzičasy:

Kežmarský štít- 4:56

Lomnický štít- 6:11

Pyšný štít- 6:53

Baranie rohy- 8:11

Ľadový štít- 9:25

Prostredný hrot- 11:00

Slavkovský štít- 14:36

Bradavica- 17:34

Gerlachovský štít- 21:06

Končistá- 1:29

Gánok- 4:41

Vysoká- 7:47

Rysy- 9:10

Kriváň- 17:12

Fotky Koruna Tatier nonstop - 14 vrcholov nad 8000 stôp

Súvisiace články:

Peter Závacký - behom cez tatranské štíty.	Desať TATRANSKÝCH štítov nad 2600 mnm	Koruna Zeleného plesa
Koruna Zeleného plesa podľa Jančiho Matavu	Tatring - alpine running.	6 Tatranských vrcholov za 1 deň
Koruna Tatier