Walter Bonatti: Prechod Álp na lyžiach
20.02.2014
"Okrem iného som si želal, aby toto naše podujatie opäť povznieslo tradičnú lyžiarsku turistiku a dalo nové podnety tomuto nádhernému športu, ktorý mladá horolezecká generácia neprávom zanedbáva." Walter Bonatti r. 1955
Vari každého horolezca, ktorý niekedy počul o objavných cestách na severný a južný pól, uchvátili tieto dobrodružné podujatia a nejeden v skrytom kútiku duše sám zatúžil oboznámiť sa s tými ďalekými končinami. Priznávam, že sa vo mne vždy ozvala táto túžba, len čo sa moje myšlienky obrátili na Arktídu alebo Antarktídu. Ale pre ľudí ako ja, ktorí mali jediný predpoklad pre účasť na polárnej výprave len takéto rojčivé túžby, sú arktické oblasti nedosiahnuteľnejšie než najobtiažnejší vrchol. A tak im neostáva inšie než podnikať tieto cesty vo svojej fantázii. Ja som však prežil neobyčajné a pozoruhodné dobrodružstvo, ktoré mi umožnilo nazhromaždiť podobné skúsenosti ako na výprave do polárnych oblastí.
Prešiel som v zimnom období alpské pohorie po celej jeho dĺžke: 1795km, 73 193 nastúpaných výškových metrov a 66 pochodových dní - to sú čísla, ktoré v mnohom smere znesú porovnanie s polárnou expedíciou a výrečne hovoria o požiadavkách, ktoré sa kládli na účastníkov tohto podujatia.
"Ale keď som si pomyslel na našu epochu, v ktorej technika slávi triumfy na severnom póle a na Mesiaci, ako aj na schúlostivenie mnohých ľudí následkom príliš pohodlného života, povedal som si: Napokon, čo je dnes krajšie než môcť behať bosý a robiť kotrmelce na lúke? Čo je lepšie než sa vrátiť k jednoduchej a štedrej prírode, aby sme sa opäť cítili ľuďmi?" W.B.
Myšlienka uskutočniť prvý prechod Alpami na lyžiach - pod takýmto názvom ho oficiálne uznala FISI - mi skrsla v hlave celkom spontánne, keď som v auguste 1955 besedoval so svojim známym Federicom Rossim o horolezeckých otázkach.
Bolo treba prekonať mnohé ťažkosti a názorové diferencie, kým sme sa mohli vydať na samotnú cestu. Predovšetkým bolo potrebné celú akciu finančne zabezpečiť. Po mnohých bezúspešných pokusoch mi nakoniec vyšla v ústrety horská obec Bardonecchia s veľkorysou ponukou. A tak sa prvý kompletný prechod Álp mohol uskutočniť pod záštitou lyžiarskeho klubu Bardonecchie.
Hlavným cieľom výpravy bol prechod alpským pohorím po jeho najväčšej dĺžke, pokiaľ možno na lyžiach, v každom prípade pešo, bez použitia akýchkoľvek dopravných prostriedkov. Podobné pokusy podnikli už predtým, napríklad Mezzalama a jedna nemecká expedícia - avšak prechod celým pohorím od Júlskych až po Prímorské Alpy sa ešte nikdy predtým neuskutočnil.
Trasa, ktorú vypracoval dr. Silvio Saglio z talianskeho Touring Clubu, nevytyčovala nijaké celkom nové cesty. Zahrňovala skôr jednotlivé klasické lyžiarske túry, ktoré sa mali priebežným pochodom pospájať. Dĺžka predpokladanej trate činila cca 1800 kilometrov.
"...mohli by sme si myslieť, že alpinista, ktorý získal toľko skúseností v zápase medzi prírodou a vlastnými silami, určite tiež dokáže s ľahkosťou riešiť problémy v živote spoločnosti. Žiaľ nie je to tak. Pre tieto dva druhy merania síl nejestvuje spoločný menovateľ. Už od mladi mi ľahšie padlo stýkať sa s prírodou než s ľuďmi. Objavil som v nej vernosť a oddanosť, ktorá umožňovala tichý a milý rozhovor, kým v styku s ľuďmi som si často nevedel rady.
Akiste som v tom nebol zbehlý a hádam ani nie dosť rafinovaný. Tento protiklad medzi prírodou a ľudskou spoločnosťou bol v mojich očiach protikladom medzi šťastím a opakom šťastia. A rozhodol som sa s horúčkovitým nadšením pre hory..." W.B.
Výber účastníkov:
Vzhľadom na to, že prísnou podmienkou bolo nepoužitie žiadnych dopravných prostriedkov, bol výber naozaj prísny. Počet účastníkov bol rovnako dôležitý, museli sme sa rozhodovať tak, aby boli v každom prípade minimálne dvaja účastníci schopní dôjsť do cieľa. Nakoniec sme sa rozhodli pre štyroch účastníkov. Takýto tím dával najväčšie šance na úspech.
Team:
Luigi de Matteis z Turína, 28 ročný lyžiar-horolezec, znamenitý znalec alpskej geografie.
Alfredo Guy z Bardonecchie, 36 ročný lyžiarsky učiteľ a osvedčený bežec na dlhé trate z vojenskej školy horského vojska v Aoste.
Kapitán Lorenzo Longo, veliteľ horského oddielu v Sauze dOux, 33 ročný lyžiarsky učiteľ a horolezecký inštruktor.
Walter Bonatti, horský vodca a horolezec, vedúci výpravy.
Vodičom fiatky pre prísun potravín bol Italo Toniuto z Bardonecchie, jeho úlohou bolo dopraviť aj na lyžiach potraviny tam, kam sa nedá dostať autom.
Vzhľadom na klimatické podmienky v Alpách sme sa dohodli, že nevyrazíme pred koncom februára. Nakoniec sme vyštartovali 14. marca. Pre voľbu východo-západného smeru od Kaninu, najkrajnejšieho končiara Júlskych Álp na talianskom území, až po Colle di Nava v Prímorských Alpách bola smerodajná len tá okolnosť, že za neskoršieho prechodu Západnými Alpami sa dala predpokladať väčšia stabilita snehových pomerov v najvyšších polohách, silnejšie zasneženie v Prímorských Alpách a lepšia telesná kondícia pri zdolávaní Haute route.
Napokon, mali sme na programe aj výstupy na niekoľko zaujímavých vrcholov, keďže podujatie nebolo plánované len ako výlučne lyžiarska púť, ale ako pokus preskúmať výkonnosť v zimných veľhorách.
V horách sa človek prejavuje pravdivo. Buď pred sebou a pred svojimi druhmi obstojí, alebo zlyhá... W.B.
Stručný priebeh tohto nekonečného maratónu:
Ráno 14. marca, hneď po našom príchode do Stolvizze, sme vyrazili na Kanin. Po výstupe strmým južným svahom s lyžami na pleciach sme pokračovali smer sedlo Nevea. Vzhľadom na to, že hranica s Juhosláviou bola pre nás tabu (r.1956), museli sme postupovať náročným terénom a nevyhli sme sa aj jednému núdzovému bivaku.
Po tomto dobrodružnom začiatku nás očakávali krásne Karnské Alpy. Nepriaznivé počasie a množstvo snehu s veľkým lavínovým nebezpečenstvom spôsobili, že nám prechod tohto pohoria trval až 10 dní.
Obzvlášť dramatický bol prechod sedla Oregone, ktorým sme sa mali dostať ku prameňom rieky Piave. Zažili sme tu silnú snehovú búrku, blúdenie sprevádzané veľkým lavínovým nebezpečenstvom. Museli sme použiť aj lano a tých niekoľko skôb, čo sme mali so sebou.
V Seste v údolí Pusteria, ktoré vyzeralo pod masou čerstvého snehu ako vianočný raj, sme deň odpočívali. Za nepretržitého sneženia sme na druhý deň putovali k chate Tre Cime di Lavaredo. Neskoro v noci prestalo snežiť. Ukazovalo sa, že bude nádherný deň, a tak sme sa rozhodli vystúpiť na Cimu Grande. Stena bola neuveriteľne zasnežená a pokrytá ľadovou kôrou. Hoci lezenie bolo nesmierne chúlostivé, pokračovali sme pomaly ďalej. Pôvodne sme plánovali vystúpiť normálkou, ale terén nás prinútil voliť najmenej zasnežené úseky. Záverečnú partiu sme zdolali strmou východnou hranou. O 15:45, deväť hodín po nástupe sme dosiahli vrchol. Zostup bol sériou zlaňákov. Keď sme sa dostali dole na úpätie, bola už hlboká noc. Vo svetle vreckových lámp nám cesta do Misuriny trvala ďalšie tri hodiny.
Po prechode Dolomitmi sme sa obrátili k alpám Aurine, ktoré sme absolvovali aj s krásnym výstupom na Gran Pilastro. Potom sme prekročili sedlá Giovo a Gelato. V údolí Senales nás zlákal krásny masív Palla Bianca. Na vrchol sme vystúpili v nepriaznivom počasí. Dokonca sa s nami odtrhol prevej, strhol nás, ale vyviazli sme bez následkov.
Teraz bol na rade Ortler. Ukázalo sa, že výstup naň je v zime oveľa zaujímavejší ako v lete. Prvý deň sme dosiahli Payerovu chatu. Ešte večer sme si prešli hrebeň s lyžami na chrbte a tak na druhý deň bol výstup na Ortler už iba príjemným výletom.
Prechod z Trafoi do Livigna popri jazerách Cancano bol očarujúcou lyžiarskou púťou, ale touto etapou sa žiaľ skončilo aj veľmi krátke obdobie pekného počasia. Na celý deň sme uviazli v útulku na passo Bernina. Na druhý deň sme sa pokúsili ísť smerom na Palú, ale víchrica nás obrátila. Potom sme boli nútení ísť peši popri ceste cez St.Moritz až na priesmyk Maloja zasypaný snehom.
Pri prechode od Rýna do povodia Ticina stojí v ceste Rheinwaldhorn. Ak nechceme tých sto kilometrov cez Bellinzonu do Olivone zdolať dopravnými prostriedkami, musíme si vybrať jeden z vysoko položených priechodov, a tak sme sa rozhodli, že sa pokúsime aj o ťažký Rheinwaldhorn. Počasie sa síce zlepšilo, ale dusné teplo zvyšovalo nebezpečenstvo lavín. Kilometer za kilometrom sme museli prechádzať cez haldy vypadnutých kyklopských lavín. Človek mal pocit, že blúdi v zlomoch ľadovca. Výstup v lepkavom snehu bol zdĺhavý a vyčerpávajúci.
Domnievali sme sa, že zo sedla Cadabbi bude ľahký zostup do údolia Blenio. Čakalo nás však nepríjemné prekvapenie. Museli sme naviazaní podľa všetkých pravidiel horolezeckého umenia zostupovať zráznymi svahmi a boli dve hodiny ráno, keď sme v mesačnom svetle zišli do Malvaglie.
Pekné počasie a dobrý sneh nás sprevádzali na celom prechode hornou Formazzou a cez Zwischenbergpass a Adlerpass. Ale niekoľko hodín predtým, než sme sa pripravili na výstup na Monte Rosu, sa počasie obrátilo. A tak sme sa žiaľ museli vzdať výstupu na tento reprezentatívny vrchol.
Po krátkom odpočinku v Theodulskom sedle sme na deň uviazli v Schonbuhlskej chate. Museli sme však ďalej. Keďže nás duril nečas, povedali sme si, že "vysokú trasu" zdoláme za jeden deň. Col de Valpelline, Col du Mont Brulé, Col delEveque, ľadovec Otemna - to sú všetko mená, ktoré sú lyžiarom horolezcom zvlášť milé a drahé. Ale onoho dňa by ich v tej víchrici nebol nik videl. Niekoľkokrát sme mali na mále. Spolu s Longom, ktorý šiel so mnou na lane, ma zosunutý sneh zniesol na ľadovec Otemma. Obidvom sa nám podarilo udržať sa na vrchu lavíny. V silnej fujavici sme potom ochromení zimou dohabkali na Col du Fenetre Durand. Keď sme prišli do Ollomontu, bola už tma.
Odtiaľ do Courmayeru je len krátky skok. Tu na nás čakal najdôležitejší výstup celej akcie: "Strecha Európy". Po neúspešnom pokuse dosiahnuť chatu Gonella sme sa rozhodli bivakovať na ľadovci Miage. Na druhý deň sme cez ľadovec Bionnassay vystúpili na Mont Blanc. Večer sme dosiahli údolie Veni.
Oneskorený výstup nám narušil časový plán cesty. Aby sme stratu dobehli, zaumienili sme si zdolať úsek Courmayeur-Bardonecchia cez masív Vanoise za tri dni. Nikto z nás predtým túto rozsiahlu skupinu nikdy nevidel a nemali sme ani spoľahlivé mapy. A tak sme sa spoliehali len na svoj orientačný zmysel. O tretej ráno sme sa pustili do nového dobrodružstva. Obkolesovala nás veľkolepá príroda a pohybovali sme sa v ideálnej lyžiarskej oblasti.
Prešli sme Col du Palet, potom Col de la Leisse a keď sme sa dostali na druhú stranu masívu Vanoise, spúšťali sme sa údolím Doron. Ale neunikli sme z neho tak lacno. Na posledných kilometroch sa údolie zužuje a hoci sme niesli lyže na pleciach, postupovali sme len s najväčšou námahou. Veľmi zavčasu nás prekvapila bezmesačná noc. Jednako sme sa vzdali až okolo 23. hodiny, keď sme mali za sebou 60 kilometrov. Učupili sme sa pod veľkú skalu a čakali sme nový deň.
Vyrazili sme skoro ráno a už o siedmej hodine sme boli v Termignone, v údolí Arc. Po krátkom odpočinku sme stúpali ďalej na Col dEtiache, aby sme sa dostali do Bardonecchie. Tak ako sme si v pláne určili, dosiahli sme tento dôležitý etapový cieľ na tretí deň večer.
Najúnavnejšie úseky sme už mali za sebou. V nasledujúcich etapách sme sa už nestretli s mimoriadnymi ťažkosťami a putovali sme krásnym, impozantným krajom. Okrem krátkeho zhoršenia v údolí Pádu sme mali stále pekné počasie. Jednotlivé úseky viedli čarovnými snehovými poliami Prímorských Álp. Nocovali sme v krásnych horských dedinách: Casteldelfino, Vinadio, Entraque, Limone. Osemnásteho mája, keď už bolo vo vzduchu cítiť vôňu nočných kvetov, sme konečne dosiahli Colle di Nava.
Rýchlymi a rozmarnými švihmi leteli naše lyže po nádherných snehových pláňach Monesi. V diaľke sa skvelo Ligurské more. Každý oblúk posledného zjazdu akoby uzatváral strany nášho veľkého dobrodružstva.
Walter Bonatti (22.06.1930 Bergamo - 13.09.2011 Rím)
Jeden z najvýznamnejších horolezcov šesťdesiatych rokov 20. storočia. Preslávil sa prvovýstupmi v Alpách, ťažkými prvými zimnými prelezmi slávnych ciest. Ako 24-ročný sa zúčastnil talianskej expedície na K2. Expedícia dosiahla ako prvá na svete vrchol (Compagnoni,Lacedelli). Bonatti k tomuto výstupu významnou mierou prispel. Neskôr sa mu podaril prvovýstup na Gasherbrum IV. (s Carlom Maurim). Vo februári 1965 sa Bonattimu podaril sólový prvovýstup v severnej stene Matterhornu za päť dní. Po tomto jedinečnom výkone sa rozhoduje ukončiť svoju kariéru extrémneho horolezca. Stáva sa z neho cestovateľ, objaviteľ a spisovateľ. Cestuje na tie najdivokejšie miesta našej planéty, píše reportáže, pracuje pre televíziu a časopisy. Vychádza mu cca 20 kníh.
Na Slovensku vyšla v roku 1967 Bonattiho knižka Vrchy moje vrchy. Jej súčasťou bola aj kapitola o skialpinistickom prechode Álp. Bola by škoda, keby dnešní skialpinisti nevedeli o tomto jedinečnom podujatí...
Podľa knižky Vrchy moje vrchy spracoval
M.Bartoň
foto: W.Bonatti - net
vrchy: archív M.B.
Fotky Walter Bonatti: Prechod Álp na lyžiach
Súvisiace články:
Diskusia
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- 40. ročník Sherpa Rallye 2024 - Zbojnícka chata (847x)
- Malý horolezecký manifest Ta33 (844x)
- Štrbský štít 2385m. JV žlabom z Mlynickej doliny (800x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (788x)
- ŠUPka 2024 (714x)
- 12 chát tatranských podľa Vetroplacha (698x)
- Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska (690x)
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom (668x)
- Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina (657x)
- Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo (640x)
Fórum
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
15.11.2024 - príspevok k diskusii
Vetroplach chodí v Tatrách po stopách Jarabej, tu už naozaj nikto nič negarantuje!!! - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
12.11.2024 - príspevok k diskusii
Mám rada túto tvoju sériu článkov, už ma namotivovali viackrát :-) Popod kvočku sme šli vlani a po daždi tá polica nebola veľmi príjemná. Pri zostupe... - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
A to nevieš, čo mám ešte v zásobe! - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
takto si predstavujem bicyklovanie v raji. mrazi z predstavy, hreje z nadsenia. farby cez oci priamo do mozgu namiesat ten zivy koktejl pre dusu. musi... - ŠUPka 2024
28.10.2024 - príspevok k diskusii
Viac fotiek na stiahnutie na Zonerame: https://eu.zonerama.com/Vetromag/Album/12345584 - Spomienka...
17.10.2024 - príspevok k diskusii
Miro sa zvykol občas u nás zastaviť a porozprávať o svojich nových túrach. Vždy s obrovským nadšením, radosťou rozprával svoje zážitky z túr – vtedy s... - Spomienka...
14.10.2024 - príspevok k diskusii
RIP Mirko. Veru, vďaka za túto spomienku. Bol z rodiny od ženinej strany. Škoda, že sme Mirko už nestihli čo-to pohobľovať u nás v "Tatroch"... Je mi ...