Ultra Fatra 2024

Ako už som raz písal, aktuálne druhé najnáročnejšie „detské“ ultra na Slovensku je okrem brutálneho prevýšenia (najmä v porovnaní so vzdialenosťou) známe aj tým, že hádam ešte ani raz sa nebežalo za „normálneho“ počasia. Buď hic alebo búrky, niekedy aj všetko dokopy. Zato teraz to vyzeralo, že tradíciu naruší studený front, ktorý v strede týždňa ochladil krajinu, a ešte v piatok počasie pripomínalo skôr príjemnú jeseň, ideálnu na turistiku, aj s priezračným vzduchom a ďalekými výhľadmi. Ale začalo pofukovať z juhu, tak nakoniec bolo všetko, ako má byť, teda ako na vrchole leta. Proste ogrovia to počasie vybavili celkom presne – alebo mali len šťastie? Lebo v nedeľu pred poludním už sa cez celú Veľkú Fatru prevalil pás poriadnych búrok aj s lejakom. By si to tam niektorí poriadne vyžrali... Okrem počasia, ktoré v tomto ročnom období dokáže potrápiť, je tu ale aj „nasekaný“ kalendár, keď je UF termínovo natlačená medzi naše najvýživnejšie stovky. Nemôžem si pomôcť, ale napríklad v takom októbri sa vo Fatre behá fakt akosi lepšie :-) Alebo žeby bolo niečo pravdy na zákulisných klebetách, že chce SUT premenovať svoj seriál z ultratrailovej na grilovaciu ligu?

Zatiaľ ale v sobotu ráno na štarte nad Harmancom bolo také príjemné bežecké chladno, nejakých 12-13 stupňov? Aj preto, že pri lesnej správe ešte hlboký tieň, len bralá Krpcova už zhora svietili. Čistomodrá obloha aj SHMU však už sľubovali pravé letné peklíčko na celý deň. Z približne 230 prihlásených (vypredané bolo samozrejme dlho dopredu) sa pod štartovú bránu zliezla celá dvojstovka, čiže plný stav. Do limitu sa inak potom zmestilo 166 ľudí, čiže úmrtnosť ešte únosná - na to, ako takmer všetci nadávali na strašné teplo. Ale čo by chceli v strede leta, sneh? Jedna snehová vločka síce spadla, ale to až v cieli a taká veľká, plastová, asi kilová, odpadnutá zo zabudnutej vianočnej výzdoby na poslednom strome v aleji. Nepadla na hlavu našťastie nikomu. Čo ale na hlavy bežcov padalo častejšie a čomu boli radi, to bola voda z hadíc na kontrolách aj v cieli. Drobná inovácia, no vraj potešila veľmi. A inováciou oproti vlaňajšku bol aj prírastok do organizačného tímu, len nevedno, či prácu uľahčil alebo skomplikoval. Okrem toho nové posily angažovali aj niektoré pretekové tímy, tak naše ultra má hádam budúcnosť poistenú:

Trať ostala samozrejme rovnaká, len pod Japeňom hádam trochu priechodnejšia - šéf Filip bol tú húštinu prerezávať. V zbehu do Starých Hôr sa nešmýkalo, Sidorovo tiež bolo zjazdné, aj keď (ako vždy) zradné, takže v podstate nuda, samá rovina... Bulvár preto z lenivosti (a pre iné dôvody) ani nevyrazil na trať, zbabelo sa nechal voziť autom, tak v galérii len pár záberov zo štartu, Starých Hôr, Smrekovice a z cieľa. Iba väčšina sľubovaných fotiek z Borišova je nepublikovateľných, osadenstvo kontroly to tam zdá sa „súkromne rozbalilo“ už v piatok večer. Celý balík fotiek je na Zonerame, odkaz je dole pod článkom, ale nenájdu sa tam určite všetci, soráč.

Držiteľ traťového rekordu Martin Blahušiak bol na svojom domácom ihrisku znovu najrýchlejší, systémom štart – cieľ. V podstate od začiatku zvyšoval náskok, aj keď svoj vlaňajší raketový čas nevylepšil. Počasie vraj na to moc vhodné nebolo, aj keď mu teplo veľmi nevadilo. Ale zas - prečo by malo? Pri takej rýchlosti bol dobre chladený vzduchom. Tomasz Kik dobehol za ním asi o 20 minút, tretieho Matúša Jurečku predbehol tesne pred Smrekovicou, kde ten podľa vlastných slov mohutne krízoval.

Kým chlapi dobiehali poriadne vyžmýkaní, Veronika Leng pekne usmiata a čistučká, skoro ani nespotená, ako keby spoza rohu vybehla. Celkovo piata, samozrejme so ženským traťovým rekordom, vylepšeným o poriadnu štvrťhodinu. Doteraz najlepší ženský čas by pokorila aj druhá Lenka Ploščicová. Tretia Anna Brašeňová pribehla tiež vysmiata, tesne po ôsmich hodinách od štartu. Hlavne ale počet žien na štarte postupne rastie, takže je vidieť, že aj tento šport sa pre ne stáva zaujímavý, a to je dobre. Kompletné výsledky aj s medzičasmi sú na HIKINGu ULTRA .

Ostatných bojov so slnkom, krízami, súpermi či lenivosťou bolo na trati ako lúčnych kvetov v tomto vrcholiacom období veľkofatranského leta (aby sme to zabili nejako poeticky) a boli aj také pestré, určite. Hádam väčšina účastníkov bola spokojná, orgovia keď dospia, upracú a vyúčtujú, budú vari tiež. Tak už len treba všetkým poďakovať a držať palce, aby sa aj budúci, jubilejný, desiaty ročník vydaril aspoň tak ako tento. Vraj aj nejaké bonusy a inovácie budú! Tešímä sa a nezabúdamä – tu treba mať natrénované aj zbiehanie z kopca!

Rišo Pouš