Ako sme počmárali Smrekovicu medzi dvoma frontami

Od štvrtka do nedele Aladin hlási: front za frontom sa valí! Veľké snehy, prudké vetry, pod čerstvou nádielkou žiadny základ, trojka lavínovka, hrebene vylízané do ľadu a hliny, perfektná neviditeľnosť - jednoducho všetky podobné fajnotky, ktoré „spríjemňujú“ skitúring. Podmienky tak na vyložené nohy, pohár čaju do jednej ruky a fotky z krajších dní do druhej. Lenže!!! V sobotu sa črtá dočasné zlepšenie meteorologickej nálady, aspoň na pár hodín dopoludnia. Príležitosť musí byť využitá, bezpodmienečne. Takže sa mi naskytla možnosť revanšovať sa martinskej úderke za nedávny odvoz do Slovenského raja. Lyže a reťaze do kufra, za tmy sa v MT nakladáme a Červený Šíp naberá priamy východný kurz.

Padali cestou rôzne alternatívne návrhy, no napokon sme ostali pri pôvodnom zámere. Dôvod: relatívne blízko, vojaci cestu udržujú aj v nečase, dole v lesoch málo základu a hrebene na prechody nepoužiteľné. Smrekovica je tak akurát, v „medzivrstve“. Že poťapkáme, niečo krátke aj polyžujeme, lavinóznym svahom sa v pohode vyhneme.

Odparkovali sme pred ôsmou na jednom z početných vyhýbacích miest, na pásoch vyšli kus po ceste a cez mantinel sme skočili rovno do tej čerstvej nádielky, hore dolinkou Vyšné Matejkovo. Po modrej smer Močidlo. Nad hlavami azúro, takže prvý cieľ bol jasný: vyhliadka na Skalnej Alpe. Či zbadáme v diaľke na západe ten blížiaci sa front. Neborili sme sa moc, nebolelo veľmi to prešliapavanie stopy. Hore na slniečku véľmi fajná pohoda a tie výhľady - no luxus. Front nikde.

Takže sa išlo lyžovať, aspoň trochu. Tu v okolí nie sú lyžby dlhé a v aktuálnych podmienkach pod Skalnou Alpou ani bezpečné. Čiže len po zelenej značke popri tyčiach smer juh, do jamy. Krátke, ale príjemné, prašanček miestami po kolená. Len všade z okolia (aj z lesa!) sa ozývali hromové duté rany, nepríjemné pripomienky snehovej vrstvy, ktorá už neunášala vlastnú váhu.

Po vlastných stopách cik – cak hore a o chvíľu druhý raz na vyhliadke (stále azúro). Pohľad na sever odhalil okrem iného čerstvý, samovoľný odtrh na protiľahlej lúke. Predtým tam nebol! Frontu furt nebolo. Druhá lyžba, podobne krátka a pomalá, príjemne prachová, na druhú stranu – nazad na Močidlo. Lenže ledva sme dole nalepili a začali stúpať pod Smrekovicu, pohľad dozadu už ukázal sivú oblohu a vršok Skalnej Alpy, strácajúci sa v hmle. Bolo pol jedenástej, front prichádzal nejako sakra rýchlo, aj keď podľa predpovede očakávateľne.

Pod hranicou rezervácie pásy dole a už v miernej difúzke tretia krátka lyžba. Ďalej to už ale skrátim. Ešte sme si dali trikrát lúky popri vleku, vybavili sme pár drobností v Granite a na záver, už v hustnúcom snežení, sme ešte raz počmárali tú lúku pod Smrekovicou. Celý čas nás sprevádzali tie známe zadunenia, niekedy sme sa aj mierne zhupli, ako to klesalo spolu s nami. V strmých svahoch by sme toto zažívať ozaj nechceli. Na lúkach však absolútna bezpečnosť. A stále lepšie sa nám stúpalo vo vlastných stopách.

Potom už len odjazd dole k autu – kto bol lenivý vyťahovať okuliare, poriadne si „užil“ ihličky snehu do očí, ale to už neznižovalo pozitivitu zážitku. Myslím, že sme vyťažili z minima maximum, v rámci možností. Ďakujem nemenovaným prítomným za spoločnosť a nemenovaným neprítomným za to, že nám nekazili nepočmárané svahy :-) Aj keď o tú lyžovačku tu až tak nešlo.

Rišo Pouš