Zimný Choč 2: z Lúčok do Valaskej Dubovej

Príjemné sobotné ráno pri čakaní na autobus: po vlhkom chodníku sa plazí dážďovka, na lúke nad Liptovskou Teplou zvonia pasúce sa ovce, posledný mrak sponad Choča už mizne. Vyzerá to tak, že začína príjemný, teplý, slnečný deň. Je jedenásty január :-(

Nie, to nie je zlý sen, ale realita. Vraj zatiaľ najteplejšie januárové počasie od začiatku meraní. Ale vzdychanie nepomôže, hor sa do hôr! Teda najskôr do schodov, okolo Lúčanského vodopádu, ktorý sa na tejto trase nepatrí obísť. Potom popri kúpeľoch, ešte trochu po asfaltke, no po chvíli vľavo vbok na príjemnú lesnú cestu Jastrabou dolinou. Doteraz boli značky na každom kríku, odteraz akosi nič – až začínam mať blbý pocit, kde som zas akú odbočku prehliadol.

Ale našťastie nie, len sa asi značkárom zdalo, že niet kam uhnúť. O chvíľu ma smerovník posiela zo zvážnice na lesný chodník. Dnom doliny, čoraz strmšie, našťastie aj čoraz suchšie, blata ubúda, aj provizórne schodíky sa miestami objavujú, strmý výstup takým „lieskovým tunelom“. Zo dva razy sa v diaľke a výške ukážu cieľové bralá Choča.

Po prekročení zvážnice sa sklon zmierňuje, na konci tunela sa na slnku vyhrieva turistický prístrešok na Žimerovej. Vynovený, aj s infopanelom a dokonca aj s nejakými dvoma miestami na spanie pod strechou. Len pozor na pohyby v spánku, miesta je tam menej ako v stane a drevo je tvrdé:-)

Z lúky je nádherný výhľad na Malý aj Veľký Choč, len ten väčší sa zdá stadeto menší. Nasleduje chvíľa pohodového traverzovania zmiešaným lesom, potom popri studničke a už len čoraz strmšie štveranie do sedla Vráca. V závere je to „na všetky štyri“. Zľadovatené zvyšky decembrového snehu to ešte spestrujú. Zato sa pri spätných pohľadoch otvárajú čoraz krajšie pohľady na Maru, Tatry a Oravu.

Záverečné kľučkovanie kosodrevinou na Choč je už pohodovka, aj keď miestami s trochou ľadu. Ale väčšinou je špinavý od blata, tak sa nekĺže. Z vrcholu si konečne raz užívam výhľady, aj keď je pod mrakom - doteraz som tu mal vždy šťastie len na vrcholovú hmlu. Zaujímavý je pohľad na sviežo zelené, dobre že nie rozkvitnuté januárové kotliny liptovsko-oravskie :-)

Dole k „hotelu“ na Strednej poľane sa púšťam po zelenej. Na tejto strane ani ten ľad už takmer nie je a už vôbec netreba využívať tyčovanie zimnej cesty na uľahčenie orientácie :-) Len pod hustými stromami v hustom tieni trochu šmykľavo ostalo. Inak hlina, šotolina. Viac sa šmýka v hornej časti posledného úseku zostupu, hneď pod poľanou – je to strmé, otočené na sever a v tieni hustého lesa. Ale po pár metroch už môžem obdivovať kamenné výtvory okolo chodníka, počínajúc Jánošíkovým stolom. Steny Solísk aj Tesných skaliek sa tisnú nad dolinu, ale akosi lepšie je ich vidieť pri pohľadoch dozadu. Pod nimi je po ceste zopár výdatných prameňov a nad dedinou všade samý vodojem a tabuľky ochranných pásiem vodných zdrojov.

To už som z lesa von, dedina podo mnou na dohodenie šuškou, slnko sa chystá skryť za Tlstou horou, ktorá sa týči naproti cez dolinu a z lúk pod Sokolom sa pomaly trúsia z paše ovečky. Aká to víkendová romantika v strede zimy! :-) Inak celé je to časovo nenáročné, za takých päť až sedem hodín sa to dá prejsť v pohode. A v smere od Valaskej Dubovej sa dá zaparkovať priamo pri smerovníku v centre. Veď tam aj pár áut vždy stojí.

Rišo Pouš