Začiatok zimy na hrebeni Veľkej Fatry - na parádu deň!

Hej to sa mi páči, takýto začiatok zimy: že cez týždeň nakydá a na víkend sa vyjasní. Aj viackrát by sa to mohlo zopakovať. Čerstvú nádielku (už druhú a poriadnu) doniesol front vo štvrtok. No a sobota 11.12. ako maľovaná, a ešte takmer bez vetra. A nechoď von z okresu... :-) Ale zase na začiatok sezóny treba opatrne: tak že len z Vyšnej Revúcej pod/na Ploskú vyleziem, tam sa pomotám, poobzerám a asi zleziem nazad dole na autobus. Ale keď už som čakal na ružomberskej stanici ráno na autobus, pre istotu som si pozrel aj osobáky, ako idú poobede z Rybárpoľa. Keby niečo... :-))) Ale tomu som nedával veľké šance, lebo krajina tam hore síce dobre vyzerá, ale základ furt nie je ktovieaký a snehu tiež ešte málo, to sa bude prepadávať a nepôjde sa dobre ten hrebeň – som si myslel. No, ale na úvod som sa teda začal štverať sám od kaplnky hore. V buse z RK sa síce okrem mňa aj dáka partia nazbierala, no to miestni borci a išli opačne – na Zvolen. Stopu som mal ale  pretlačenú, aj pešiakmi čerstvo rozdupanú, už zdola. Na cestu hore snehu dosť, dole strašné riziko aj pre kameňačky - šutre číhali pod tou nevinne sa tváriacou bielou perinou.

Ležal ten sneh v nižších polohách ešte na ledva zamrznutom blatovom základe z odmäku spred pár dní. Aj palice do kameňov hlasno klopali. Lúka nad prvou serpentínou síce porýľovaná, ale aj krtince lyžami rozryté na nej. Tá vyššia serpentínka lesom už by sa dala, opatrne, aj dolu. Aj lúka vedľa nej. A vyššie okolo salaša už úplná paráda, škoda len, že to tam nemá sklon. To už ale vpredu ružovo svietili Ostredky a sprava ešte ružovejší Čierny kameň. V kombinácii s iskrivým snehom a modrými tieňmi a oblohou – no krásne ráno po siedmej!

Predbehol som zo štyroch pešiakov, ktorí si ten sypký, hlboký sneh „užívali“ a v sedle Ploskej sa mi nejako zdalo, že stopy ďalej nevedú žiadnym smerom. Tak som sa naproti predsavzatiu ponoril do modrých tieňov pod Čiernym kameňom a začal som raziť stopu smer sever. Neborilo sa to moc – viac na lúkach ako v lese. Ale snehu ešte málo, v lesoch naopak dosť prekážok zavadzalo pod nohami, kľučkovačka miestami fajná... A zhora zase snehom oťažené a poohýbané jarabiny aj smrečky. Prameniská sú už našťastie zasypané, prešiel som všetky „suchou lyžou“.

Vynorenie z lesa v Sedle pod Čiernym kameňom znamenalo zase väčšie zabáranie, ale som si myslel, že to bude horšie. Že veď keď ma to prestane baviť, sa vrátim, nieeeee? Ale dáko ma to neprestávalo... Len hore na Minčol to bolo také pomalšie – strmšie a zabáravé pomedzi tie riedko sádzané smreky. Na druhej strane ale strmina z Minčola dole pod „južnú stenu“ Rakytova bola napodiv pohodová. Len cik-cak stopu som tam nechal, akoby som šiel tade hore :-)

Žltý traverz Rakytova, to zas bolo poriadne veľa preliezačiek, obchádzačiek a otriasačiek – aby sa dalo popod konáre vôbec prejsť. Miestami aj kapucňu na hlavu, nech mi to nepadá za krk. A naťahovanie hlbokej stopy, našťastie v sypkom, čerstvom snehu. Dáke snežnicové stopy v protismere bolo síce občas vidieť, ale staré, zasypané kvalitne. Zato krásne výhľady na západný hrebeň Veľkej Fatry, v podstate už od Ploskej, cez Borišov, a až tam niekam na sever, k Malej Fatre. Ako sa slnko dvíhalo, na čistinách zo stromov už občas aj kvapkalo.

Od Severného Rakytovského sedla parádna odmena – komfortná stopa natiahnutá, asi po troch pároch lyží. Veď som aj nejakých troch ľudkov videl hore po Malom Rakytove sa prechádzať. Hneď som zrýchlil dvojnásobne, ani som sa nemusel snažiť. Skalná Alpa už bola porýľovaná celá – predsa len, blížila sa „civilizácia“, a aj čas obeda. Aj ľudí sa tam motalo na mrte. Takže až na Smrekovicu ako po koľajniciach, a tam plné parkovisko – veď ako inak.

Ibaže na moje prekvapkanie, na druhú stranu, mojím smerom, len jedna biedna, čerstvá stopa po predjazdcovi, a aj ten mal na nohách asi len také podvyživené, úzke garnižky. No, ale aspoň oživil staršiu, zasypanú stopu, neborilo sa to, stačilo to, dobre to kĺzalo. A tiež som bol prekvapený, ako pekne je vysnežený ten prudší a zákrutovitý zjazdík z temena Jánošíkovej kolkárne - dole do sedielka pod Predným Šiprúňom.

To už mi ale začínalo prihárať (aby som stihol vlak), tak som začínal intenzívne rozmýšľať, či to risknem - či sa bude dať zlyžovať až na Hrabovo po zjazdovke. Isto nie je umelo zasnežená, či ten prírodný príkrov bude stačiť...

Zatiaľ som ale pod Šiprúňom prvý raz odlepil pásy a som si opatrne užil pár prašanových oblúkov dole na cestu. Mňam! Fikot pod Vtáčnik po vyleštenej stope, rýchlo nalepiť a o chvíľu tá dilema: po ceste doprava dole, alebo to risknúť doľava a traverznúť na zjazdovku?

Stopa lesom smerom na zjazdovku bola, tak som to riskol, a nakoniec z toho bola parádna púdrovačka v prašane po členky – až dole ku vlekom! Normálne som neveril vlastným nohám! Len bolo treba pre istotu opatrnejšie tie oblúky rezať, nechcel som na nejakom ukrytom balvane nechať hranu, aj keď len z kameňačiek...

A dojazd do Hrabova? No to bola poriadna neistota... Keby ma čas netlačil, bolo by to v pohode, pomaličky, aj by som asi skôr vyzul. Stôp aj oblúkov naťahaných dole kopcom bolo doooosť, ale aj povyrývaných hrúd zamrznutej hliny. Tiež som dajaké povykopával, ale nakoniec sa to celkom dalo až dole. Takými nesmelými, ale hlavne dlhými oblúkmi, len to veľmi nenapáliť, aby nebolo nutné prudko brzdiť. A preskakovať tie priečne rigoly! Pri troche nepozornosti by sa na nich dala dobrá držka ešte hodiť. Snehu málo.

Ale podarilo sa a ostávalo už len vyklusať v lyžiarkach do Rybárpoľa k osobáku. Našťastie aj chodníček lesom je trochu vysnežený, tak to nebol príliš veľký buchot :-) A cesta domov v spokojnosti, veď som neporušil nariadenia a neopustil som okres Veľká Fatra!

Rišo Pouš