Za výhľadmi na Baranec

Je jeden z tých teplejších dní, keď sa ortuť v teplomeri pohybuje okolo + 30°C. Ideálny čas na vylihovanie pri vode. No my sa vyberáme na túru. Však prečo nie?  Len tá voda nás bude celý deň provokovať...
Od parkoviska v Žiarskej doline smerujeme po žltej turistickej značke. Po piatich minútach nás víta rúbanisko. Reku, to ani fotiť nejdeme. Značka nikde, chodníkov niekoľko. Vydávame sa teda po prašnej zvážnici. Len zvážnica znamená strmý výstup. Radšej rýchlo bočíme na chodník, ktorý sa znenazdajky vynoril. Ten sa jemne kľukatí. V lese je príjemne. Z miest, kam prenikajú slnečné lúče, cítiť neopísateľnú vôňu živice. Pomaly sa dostávame do kosodreviny a spoza chrbta už vykúkajú končiare Nízkych Tatier a Liptovská kotlina s Liptovskou Marou. V duchu si predstavujeme, ako sa v nej kúpeme.

Okolo chodníka sa fialovejú čučoriedky – pastva pre oči i jazyk :-) Slnko praží ako besné. Chceme sa najesť, ale na slnku rozhodne nie! Ale kde tu na pravé poludnie nájdeme tieň? Nad kosodrevinou už len hole. Zalezieme teda pod skalu, tu sa ochladíme. Aj zima nám začína byť. Ideálne miesto na obed s luxusným výhľadom. Pred nami rozoznávame Baníkov a Tri Kopy.
Posilnení kráčame strmým chodníkom ďalej. Chvíľu si vychutnávame plachtenie krkavcov. Vo vetre počuť len svišťanie krídel. Za chvíľu už vidíme betónový stĺp so slovenským znakom na vrchole Baranca. Po pravici sa vynorí symbol Slovenska – majestátny Kriváň.

Neopísateľné výhľady za tú námahu rozhodne stoja. Veľký Choč, hrebene Veľkej a Malej Fatry, Babia hora, takmer celé Nízke Tatry, Vysoké Tatry – to všetko z jedného miesta. Najprv fotíme, potom sa kocháme. Scenériami sa nevieme nasýtiť. Pochopili sme, prečo sa Baranec považuje za jeden z najkrajších vyhliadkových vrchov. Ľudí je tu málo. Nepremáva sem lanovka ako na Chopok. Stretávame len skutočných turistov :-)

Z vrcholu zostupujeme nepríjemným, strmým suťoviskom na Smrek. Obzeráme sa za seba. Ešte šťastie, že sme cestu neabsolvovali opačným smerom. To by bolo ako za trest. Stačí nám len pohľad hore. Na Smreku žiadny zelený smrek nie je. Teraz by prišiel vhod. Kráčame celý čas trávnatým hrebeňom, až do Žiarskeho sedla. Cestou obdivujeme krásy Jamnickej doliny so strmými zrázmi. Kde - tu zbadáme v dolinách malé plieska. Niektoré, od dlhotrvajúcich horúčav, takmer vyschnuté. Pri najväčšom, na kamennej „pláži“, zbadáme ľudí s uterákmi. Wellness ako vyšitý. Keď si pleso s ľuďmi odfotíme a fotku priblížime, zisťujeme, že je to fotograf, ktorý fotí a popri tom si suší spotené veci. Samozrejme, vidíme to, čo chceme :-)

Na svišťov šťastie nemáme. Počujeme len ich piskot. Zo Žiarskeho sedla smerujeme do Žiarskej doliny. Zase pleso. Ale odoláme. Stále vykrúcame hlavy na všetky strany – obdivujeme prírodu naokolo.  

Z ničoho nič počujeme žblnkot vody. Objavil sa potôčik. Neváhame a ideme k nemu. Pijeme priamo z potoka. Svieža – až nám tŕpnu ruky. Studená voda prišla vhod, lebo tá naša v ruksakoch pomaly dosahuje bod varu. Už pohodovým chodníkom pokračujeme k chate. Občerstvíme sa kofolou, pečenou klobáskou a slivkovými buchtami, ráno kúpenými v Liptovskom Mikuláši. Pred nami už len posledná časť – asfaltka. Pomaly padá súmrak. V slnečnom kúpeli sa kúpu už len najvyššie vrcholky hôr. Po hodine sa ocitáme na mieste, kde sme ráno začali.
Poriadnej dávky vody sme sa dočkali až večer – samozrejme v sprche :-)

text: Lucia Ištvánová
foto: Karol Ličko