Skialpová hrebeňovka Veľkej Fatry - klasický variant

Klasický znamená z Ružomberka do Tureckej (či naopak), tak sa to chodí na pásoch asi najčastejšie. Vlastne je to z veľkej časti „traverzovka“, nie hrebeňovka. Asi 40km, asi 2000m nastúpaných, ideálna denná prechádzka na pásoch, obľúbená aj na bežkách. Takto na jar sa to dá zvládnuť v pohode za svetla, ak ide človek naľahko.

Zo stanice v Rybárpoli najprv dva kiláky pochodu pod lanovku, kým sa dostanem na sneh. Ešte že popri ceste vedie chodník lesom - len zisťujem že z veľkej časti je vhodný skôr na mačky :-) Nevadí, pol hodinka od vlaku a obúvam do lyží. Rozcvička po zjazdovke, v čerstvom „menčestri“ je natiahnutá stopa, tak ju s vďakou využívam. Niekto šliapal hore večer hneď po ratraku, ešte kým to nezmrzlo. Nejdem až úplne hore, Brdo aj Vtáčnik traverzujem, tu je stopa prechodená „do komfortna“. Vlastne celá hrebeňovka je taká.

Oblaky visia tesne nado mnou. Ale pomaličky sa dvíhajú a aj celkom dobre vidieť do krajiny. Teplota je ideálna, tesne pod nulou, k tomu mierny vietor do chrbta, ani rukavice netreba. Nakoniec som aj rád že nesvieti slnko, to by z toho poprašku bolo poriadne lepidlo. Lebo do firnu to má ešte ďaleko. Cestou na Smrekovicu si fotím smerovníky, zapadané že ich ledva vidieť. Stopa je rýchla, len škoda, že mám iba náhradné „protisklzové“ pásy. Ale zase mám to jednoduchšie pri zjazdoch, pomalšie :-)

Za Smrekovicou dlhý úsek lesmi v traverzoch okolo Skalnej Alpy, Tanečnice a Rakytova, ale aj tu je stopa dobre prešliapnutá. Pri odbočke do severného Rakytovského sedla chvíľu váham, či to neseknúť cez vrcho Rakytova, ale hustý mrak hore a pohodlná stopa dole rozhodujú za mňa. Neskôr, už v južnom sedle Rakytova, počujem za sebou hlasy - nejaká trojica sa akurát zosúva z vrcholu a vôbec si to neužívajú, zdá sa. Dobre som spravil, že som to obišiel.

Nasleduje krátky a strmý výstup na Minčol a ako sa schyľuje k poludniu, aj pod mrakom teplota stúpa, začínajú mi vlhnúť a podklzovať pásy. Natiahnutá stopa je ako sklo, musím povedľa. Ale o chvíľu som v sedle pod Čiernym kameňom, napodiv tu vôbec neduje, tak využívam rozhľad a popri tom obedujem. O chvíľu sa z lesa vynára partia, ktorá ide to isté čo ja, len opačným smerom. Asi sa trocha divia, že o nich viem, ale máme spoločných známych :-) Prehodíme pár slov a valíme každý svojou cestou.

O ďalších „pár chvíľ“ som už v mlieku na Ploskej a prvý raz odliepam pásy. Lyžovačka pod Kýšky je krátka, rýchla, hrkotavá a z mraku sa vynáram skôr ako som čakal, to poteší. Úsek po Suchý vrch mám z tejto hrebeňovky najradšej, taká pestrá krajinka, tak sa kochám. V strmom traverze Suchého vrchu to zas nedrží, ruky sa mi veľmi zapájať nechce, tak točím dolu do jamy a hore jej širokým dnom pohodlne stúpam do poslednej etapy.

Tá je otvorená, čiastočne v mrakoch, ale dnes našťastie bez snehových roliet, „šindľového snehu“ a podobných nepríjemností, čiže rovný a rýchly povrch. Len snehu už tu niet veľa, tráva trčí, vietor a slnko spravili svoje. Sem poriadne pár dní zasvieti a bude treba lyže prenášať. Zatiaľ však ideál. Ostredok je v mraku, ale v diaľke už presvitá Krížna a za ňou veľa modrej farby na nebi.

Na Krížnej ešte chvíľu špekulujem, či si to nepredĺžiť cez Japeň do Harmanca, ale prirodzená lenivosť ma točí smerom do Tureckej. Odtiaľ viem, že mi o hodinku a pol ide autobus. Akurát na zlyžovanie, vysušenie výstroja a kofolku U Maka :-) Lyžovačka dolu cez Líšku a popod vleky je po hnusnej firnovej kôre - čoraz viac rozlyžovanej, ale našťastie aj čoraz mäkšej. Úplne dole na zjazdovke už len blato a úzky lyžovateľný pás mokrej brečky pomedzi skaly. Som asi jeden z posledných, čo to túto zimu dali na lyžiach až do dediny :-)

Rišo Pouš