Roháčske Kopy zo severu aj z juhu

Keď je takto málo snehu v dolinách a musím za ním peši a ďaleko, nemám bez auta moc na výber: Žiarska alebo Jasná? Dnes padla voľba na Jasnú, ale keď som z vlaku videl, ako blížiaci sa front prehadzuje cez NT hrebeň mraky a Chopok hlási -13, pobral som sa opačným smerom. Ešte že busy z mikulášskej stanice idú v rovnaký čas tam aj tam :-)

Tak zas po týždni pri rampe do doliny a pozerám: dáka novinka! Na strome veľká žltá tabuľa a na nej veľká trojka – akože lavínová. Nóoo, prituhlo, na to posnežilo, dosť fúkalo, uvidíme. Obuť do lyží sa dá zas na prvom kilometri, ale nad chatami pri studničke treba asi 200m preniesť. Inak vyleštený tvrdý sneh na ceste, nad chatou tiež komfortná stopa, konečne sa raz dobre stúpa. Dnešné moje ihrisko vidím ako na dlani:

Ľudí všade ako maku, aj kurzisti kopú ako diví na pár miestach, stopy ako koľajnice do všetkých strán vedú. Tak idem konečne do toho Lúčneho sedla a na Hrubú kopu, čo som minule v hmle netrafil. Aj tam davy, no čo, konečne pekný deň vyšiel. Pod Kopami to už mäkne, hore v sedle je ľadovo - vyfúkané, ešte kúsok sa dá na lyžiach a potom už len peši až na Hrubú Kopu.

Zjazd jej východným, širokým ani nie žľabom je takýto: hore pár oblúkov po ľade, potom pár v prašane, ktorý smerom dole hustne a začína lyže chytať. Ešte nižšie je to už ťažké a vlhké, nič pre moje voľné lyžiarky a úzke doštičky.

Traverz popod meteostanicu a je poludnie, dám si Smutné sedlo a kuknem sa na sever, ako je tam – isto suchšie, lebo tu na juhu už slnko spracúva sneh do vlhka.

Hore v sedle fučí z juhu, tak sa chytro skrývam do Smutnej doliny a užívam si nefalšovaný oravský prašan v ústrety Volovcu a Roháču. Oblúkom obchádzam ďalšiu bandu „zlatokopov“. Asi niečo vykopali, lebo pípajú ako diví :-) Čím nižšie som, tým je sneh lepší, a nepočmáraný. Len sklon sa príliš zmierňuje.

Obedná pauza na dva rohlíky, na slniečku, sledujem čierne mravce, ako lezú na Volovec. A už stúpam po hrebienku ponad dolinu nazad na Kopy. Aj tu je komfortná stopa, len úplne hore vydretá do ľadu, na haršajzne by to bolo miestami, ale ruky aj postačia... Čas ma začína tlačiť, tak nejdem po hrebienku až na hlavný hrebeň, to by som musel dlho pešovať. Traverznem kotol záveru Smutnej doliny, čo najbližšie pod Smutné sedlo. Posledných pár metrov, keď už je traverz príliš strmý a ľadový, vynesiem lyže kolmo hore. Niekde do stredu hrebeňa medzi Smutným sedlom a Prvou kopou.

 A zas teplo, a zas zhora postupne ľad, prach, ťažký sneh. Slnko sa opiera statočne. Ale našiel som si svoj nepočmáraný kúsok svahu. Nižšie nad Terasou je sneh zas suchší, redší, radostnejšie oblúčiky za mnou ostávajú. Ale to už fičím na autobus. Našťastie v kosodrevine z Terasy je to také akurát: ani ľadové, ani mokré, ani príliš vydraté, čo sa až divím pri tých davoch, ktoré tadeto dnes prešli. Konečne jeden dobrý deň!

Rišo Pouš