Redakčná služobná cesta na Babky

V nedeľu ráno na stanici rozmýšľam, kam idem. Jasné že najskôr vlakom do LM, len sa neviem rozhodnúť, či do Žiarskej (lepšie dostupná) alebo na Babky (lepšie spoje nazad poobede). Z tepla pri pokladniach neochotne leziem do arktickej zimy na perón a tam ma víta „spoluredaktorka“ Jaraba. Sama. S lyžami. Vraj sa nevie rozhodnúť, či Babky, či Žiarska :-))) Takže je to jasné, redakcia Vetromagu podnikne ďalšiu spoločnú služobku.

Rozhodnutie padá o chvíľu, zas až tak ďaleko to od autobusu pod les nie je... No, reálne je to ďalej, zisťujeme v Jalovci. Lebo mostík cez potok už nie je, tak dole dedinou a až potom hore cestou. Také tri kiláky, no ale času jesto... Ale! Po pár minútach pochodu pri nás zastavuje auto, vraj či sa zvezieme hore? Domorodci z chaty pod lesom. No super, sme radi, dobrý človek ešte žije. Tak aj takto na diaľku ďakujeme.

Potom už pohodová šliapačka po serpentínach, miestami spestrená direttissimou v ujazdenom, tvrdom válove, snehu dosť aj pod stromami, aj keď je vidieť, že aj smerom dole sa tadeto intenzívne jazdí. Len na pár miestach fixujem v pamäti, kde si treba dávať pozor na vyliezajúce skalky, najmä v strede chodníka.

Z mrazničkového oparu v kotline stúpame do príjemného tepla a čistého azúra. Na chate pod Náružím taká jarná pohodička, ale snehový bar ohrdneme a stúpame vyššie. Na slnku už začína sneh moknúť, v tieni je primrznutý, ale nie nepríjemne betónový. Rozlyžované je to tu samozrejme všade dokonale.

Po „zjazdovke“ sa ide príjemne, pomaly ťapkáme smerom do sedla Predúvratie, ale stopa a voľný terén nás odvádzajú doľava, končíme na Malej kope. Výhľad z jej vrcholu k Ostrej a Sivému vrchu odrádza pokračovať tým smerom: veľa kosovky a teda aj kľučkovania, a dole by to bolo ešte horšie.

Zato kruhové výhľady sú v suchom a nezaparenom vzduchu geniálne a ďalekééééé... Pokocháme, poslintáme, podohadujeme sa ktorý vrchol je ktorý v hlavnom hrebeni a pomaly sa posúvame dole kopcom v ústrety Babkám. Sneh na južnom svahu je už sfirnovatený, mokrý a prepadavý, taký riedky. Tak opatrne, o nejakých súvislých oblúkoch to nie je, ale o tie tu nejde.

O chvíľu už lepíme pásy a po naleštenej stope, proti slnku kúsok traverzujeme, kúsok strmšie stúpame a o chvíľu sme na Babkách. Veľmi vďačný výhľadový kopček, horný Liptov ako na dlani, za nami Roháče, vedľa Orava, Chočské vrchy, všetky Fatry... A ani vánok nezafúka, človek by tu stál celý takýto deň.

Keď nastal čas ísť, východný svah sme si užili už lepšie – predsa len viac od slnka odklonený, nie taký mokrý, aj keď rozlyžovaný. Z jeho spodku trochu korčuľovania po lúke, trochu pálenia v stehnách pri zošupe úzkym lesným priesekom, ale lepšie, ako keby sme mali stromčekovať do kopca po značke.

Na odjazde dole lesom nás vedú početné stopy lyží, aspoň vidíme kade je to najlepšie. Hore je to v tieni suché, nižšie zas mokré, ale smerom dole znovu prituhuje, inverzia zúri! Spod lesa po lúkach samospádom k parkovisku, odtiaľ už pomalším tempom, ale stále zadarmo, po ujazdenej ceste k Jalovcu. Sem tam kamienok, ale dá sa...

K autobusu máme časovú rezervu, tak v pohode dávame prechádzku až do Bobrovca. Po ceste sa tmolí celkom dosť ľudí na prechádzke. V Bobrovci pri zastávke otvorené potraviny – v nedeľu poobede? Ale nám netreba, zato v Mikuláši na stanici výborne padne kofolka. Účet a cestovné lístky pošleme na preplatenie šéfredaktorovi.

Ripo a Jaraba