Ponitrianska stovka 2016

Zalezený vo vani s horúcou vodou snažím sa v nedeľu ráno o dve veci: rozhýbať totálne stuhnuté nohy a analyzovať zmysel mojej tohoročnej účasti. Prihlásený pre istotu od januára (už v júni sa zaplnila štartovka), lebo je to organizáciou moja srdcovka, no nepôjdem? Aj s nedoliečeným natrhnutým svalom, kvôli ktorému nebehám už od V100. Skoro dva mesiace. Ale pekne po poriadku. Veď je to nenáročné, ako vždy 105km/3920m a ako druhý raz, opačne: z Handlovej do Nitry. Pekný behavý terén, žiadne brutality.

A tak sa pohodlne veziem ráno na štart. Marian, vďaka za ochotu pribaliť ma do auta! Cestou pár prehánočiek, cez dediny treba okolo piatej ráno šoférovať opatrne, je „návratový  čas“. Niektorí už majú podľa tackavých pohybov dáku stovku s večerným štartom za sebou :-)

V Handlovej lejak. Nech si ľudia zvykajú, rúti sa oproti nám studený front – Aladin zobrazuje vysoké modré stĺpce na celý deň... Štart ale bez dažďa, vybiehame do dažďového pralesa. Nie je také dusno ako vlani, ale vzduch ako v práčovni. Hummer H3 ako navádzacie vozidlo končí za mestom. Nemal by problém raziť cestu ani na Grič, toto je ale ekologický šport :-)

Tradične strúham frajera, kluskám s prvými, ale nie preto, aby som fotil, proste vlastné tempo, ide mi to. Niekto možno neuverí, ale foťák dnes nemám. Argumenty: počasie (1), chcem sa raz konečne len prebehnúť a kašľať na všetko, posledná moja tohoročná stofka je dobrá príležitosť (2), ak zradí lýtko, nebudem mať ambície dôjsť do cieľa kvôli fotkám ako na Šelme (3). A keby čosi, report spravím aj bez fotiek ako riadny doják, všetci budú slzy roniť :-)

Lýtko zradilo po dvoch kilákoch hehehe... OK, idem volať „náčelníkovi“ Radovi, či sú orgovia ešte na štarte a či ma vezmú so sebou. Vypomôžem na kontrole a pofotím dobeh, taká je idea. Aha, nie je signál... Zato blata po členky, radosť kľučkovať, keď sa o ľavú nohu nedá oprieť.

Tak na Griči na K1? Nevedia ako je to dole zorganizované, ale už je neskoro, isto už odišli. Ani nevolám, ide sa ďalej. Opýtam sa na K2, odtiaľ sa zvyknú presúvať na niektorú z ďalších kontrol. Cestou stúpame do mraku, aj les je hustý, normálne je to miestami na čelovku. Chvíľu okolo mňa nik, len zozadu sa nesú dáke dialógy. Obzriem sa a z hmly a „príšeria“ sa vynárajú šedivé, klátiace sa postavy. Scéna ako z dokrútok k zombie – filmu.

Čelovku netreba, fotia nás – zvrchu. A čoraz z väčšej blízkosti, zdá sa. Pri K2 (vykrývač na Jarabej skale) sme v správnej chvíli na správnom mieste, búrka je nad nami. Predstavujem si pondelkové titulky v bulvári: “10 obetí blesku počas extrémnych pretekov“. Ale nik nerieši, tak pučím do seba perníky a sondujem, kedy a kam ide kontrola stadeto a či ma vezmú dole. „Čooo? Len po 19km chceš vzdať??? Sa nehanbíš? Aj tak sme plní.“

No hanbím, tak pajdám ďalej, cez Vtáčnik. Z neho je to do cieľa v podstate už prevažne z kopca. Medzitým už dlhšie leje a celkom slušne, ešte že je teplo... Vybavuje sa mi ceduľa na každej plavárni: „Pred vstupom do bazéna sa osprchujte!“ Osprchovaný som, tak vstupujem... Pod Vtáčnikom sú priamo na chodníku pekné bazéniky. Kolega predo mnou rovno skáče rybičku, ale prečo sa neteší?

Rúbaný vrch, Tatra, Suchá hora... Máš ju vidieť aká je suchá... Dlhý zbeh, stačí jeden nesprávny krok... Darí sa, takže ďalšia dilema vyriešená – takéhoto ma žiadny šofér nevezme do busu, ostáva dáke auto ako najväčšia nádej, keďže kamión s ošípanými tu asi nezoženiem.

Vo veľkom Poli vyškerená generalita SVK Ultra Trail, vraj už o mne vedia, ako všade žobrem o odvoz. Jasné, že odtiaľto idú tri autá, ale jasné, že sú všetky plné. Ktoré nie je, má vymontované sedačky. No dobré výhovorky... Vraj nech skúsim v Kostoľanoch. Jasné že sa proti mne dohodli. Nech, aj tak mi je lepšie, keď sa hýbem :-) Aspoň ich poriadne vyžeriem.

Nasledujú najdlhšie asfaltové úseky na trase, je to trochu monotónne, tak sa vtieram do partie k Jarovi a Vike. Vika ide ako píla, Jaro ledva žije, tak ho dopujem mojou chémiou, ktorú dnes už (dúfam) potrebovať nebudem. Neerdží ako Fantozzi, ale preberá sa. Ale dobiehajú ma parťáci z auta – zas mám dôvod zabaliť, aby ma nemuseli v cieli čakať.

V Jedľových Kostoľanoch sú už predo mnou, ale v Skýcove ich niet. Až v cieli referujú, že si boli neplánovane pozrieť hrad Hrušov. Hej, pekne ho bolo vidieť na obzore, sme práve v oblasti s výhľadmi a dočasne sa nám aj vyjasňuje. Už neviem na ktorú nohu mám krívať: do Skýcova bolelo len lýtko, od Skýcova už celý podvozok je rozhasený, od toľkého pajdania. Už je to jedno, už len maratón.

Vike ide tak letí het, Jaro ešte tankuje, tak krívam hore dedinou, veď ma dojde. Pred sedlom Rakyta (K10) idem do lesa hríbiky pohnojiť a keď sa vraciam, niekto zdola ide, vidím pomedzi konáre. Robím akože brum – brum, chlap sa ani neobzrie. Jaro to nie je, tak vychádzam na cestu a vtedy: vytreštené oči a skoro salto vzad od úľaku. Ty voe, ty krávo, já myslel že medvěd! No jasné: hlava dole a sluchátka naplno, len periférne zazrel dáky pohyb. Skoro infarkt :-) No, soráč!

Dochádza Jaro, vytvárame definitívnu dvojku a na K10 sme už zohratí: jeden hádže psovi šišku, druhý grcia, po chvíli spokojní vyrážame ďalej. Každý po svojom relaxuje. Pred K11 na ceste chlap s UAZom ponúka čaj a vodu. Žeby tajňáš? „Kto ste?“  „Dobrovoľná živá kontrola!“ „Tak vďaka, nič pre nás, my sme už mŕtvi.“

Je po šiestej, víťaz Maťo Halász už brzdí v cieli s perfektným časom 11:01, ja brzdím za Medvedím vrchom (K11), aby som vytiahol čelovku. Radšej skôr, lebo každý zlý krok znamená zásah bodákom do lýta. A nejako sa vpredu zase blýska...

Z Tríbča dole už je prítmie, zrazu niekto kričí: aha vpravo, hora horí! A naozaj, cez medzery v konároch neskutočne pomarančovo sfarbený západ slnka. Byť tak teraz na nejakej čistinke!

Západ slnka končí a začína ďalší lejak – práve včas, zodratý rozkrok ma už núti našľapovať zoširoka, ako mi gate obsychajú :-) O chvíľu už po ceste tečú potoky. Začínam sa tešiť na Žibricu! Ale K13, 14, 15 ideme už za sucha a na Remitáži za odmenu super vývarček so zeleninkou, jooooj!

Aj cez les do Žirian je to len také „polovlhké“, zato výšľap na Žibricu so sklonom tatranského žľabu a blatnatým podkladom, to je tá pravá rozkoš na záver. A pre moje lýtko dupľom, vžívam sa do kože jednonohých pirátov z rozprávok. Z lesa sa nám s húkaním posmieva sova. To už v cieli brzdí aj prvá žena – Denisa Šulcová to rubla za 14:13, len tak s úsmevom.

Toto je fakt prvá stovka, kde by som naplno ocenil trailové boty namiesto cestných, a nielen hore Žibricou. Len just ich mám v záručnej oprave – just som dáke šmejdy kúpil. Zato staré „cesťáky“ mám kvalitne vytunené dierami, aby z nich rýchlo voda a blato odtekali.

Za Žibricou že už len záver? Ale kdeeee, ešte blatko v kombinácii s olízanými vápencami na chodníku smerom na Zobor, prudké krátke hupáčiky hore aj dole. A z oblohy sa nám tentokrát smeje guľatý mesiac, front je definitívne preč. V opačnom smere toto tu bola po štarte rýchlovka, teraz sa nám to zdá nekonečné.

Zobor, posledná K17, dokonca aj s občerstvením!  A s vianočnou výzdobou, či čo to je po zemi za farebné haraburdie :-) No, nudia sa tu asi, sem už tak husto ultras nechodia a zmysel pre humor už väčšina z nás asi nemá. A treba vydržať do nedele, skoro do obeda, kým padne časový limit.

Tak už len zbeh do mesta. Neskutočný „pôžitok“ z masáže chodidiel voľnými vymletými šutrami, kým sa vynoríme medzi domami. Potlesk v cieli je pre každého, zvyšky z kontrol hádam sa tiež ujdú všetkým. Začína sa nočná socializácia, známe firmy už majú úsmev od ucha k uchu. Trocha sa hanbím ukázať kontrolnú kartu. Je v značnom štádiu rozkladu, ale vraj aj horšie boli...

Tak ako bolo? Výborne ako vždy, najmä vďaka organizácii, lebo šéfovia mysleli ozaj aj na detaily - veď napríklad sprchy a balneoterapia boli účastníkom k dispozícii priamo na trase. Aj elektroliečba, ale tú asi nevyužil nik. Len keby sa na trati tak neprášilo...

Rišo Pouš