Liptov

To bolo takto: Hneď ako som sa vrátil v sobotu z postarktického hrebeňa VF, čakala ma spáva od nemenovaného I. M., či mám plán na nedeľu. Akurát vhod prišla, lebo som akurát začal špekulovať, lebo nedeľa mala byť konečne ľudskejšia. Počasím. Slovo dalo slovo a v nedeľu ráno som sa viezol – jooooj ako fajn, keď nemusím riešiť spoje. Akurát raz som si zahrešil, keď som si spomenul, že sľubované reťaze som zabudol vziať. Ale čo, veď sneh na ceste ak bude prekážkou pre auto, pre lyže nebude. A ideme na pohodu, nie na čas. Cestou obzeračka modrobie

Po dvoch či troch dňoch ustal najväčší nápor Arktídy na naše rodné pasienky. Vyšlo to pekne na sobotu, ale pretože „severní vítr je krutý“, otočil som sa mu takticky chrbtom a išiel skúsiť klasiku z Ružomberka cez Malinô brdo cez Smrekovicu, Rakytov pod Ploskú a odtiaľ dole do Revúc. V skratke všade asi tak, že na starý, špinavý a na kameň zamrznutý základ padlo trochu prášku, prevzdušneného tými arktickými víchrami a neslušne nízkymi teplotami. Takže som na viacerých miestach ani moc necítil odpor, keď som novú stopu pretláčal. Páper

Keď som sa vlani nejakou náhodou dozvedel, že na východnom úbočí Sidorova spáchal Liptovský cyklistický spolok nový trail (https://ruzomberok.bike), potešil som sa, ale že fest. Lebo to znamená, že sa konečne dá spraviť okruh bez nutnosti schádzať do mesta po zelenej značke (v smere od Vlkolínca). Keďže posledný odmäk zbavil nižšie polohy snehu a posledné sneženie nahádzalo snehu len na východe, udelil som chlpatým lyžiam voľno a vybral som sa posnoriť len tak, pešo. Samozrejme ale s myšlienkou skorého letného návratu do týchto miest na bajku. Samoz

Máš cestu cez Donovaly a máš čas a chuť – vybehnúť? Lebo ten kopec z titulky pozná asi každý, kto už tade prechádzal. Kúsok za Liptovskou Osadou v smere na Donovaly, na ľavej strane. Volá sa Sokol a je to také symbolické vyvrcholenie veľmi príjemnej krasovej krajinky – náhornej planinky, ktorá sa rozkladá za ním. Značený chodník tam nevedie, zato zvážnica áno. Najjednoduchší prístup je po nej, lebo sa odpája rovno z hlavnej cesty a poza jeho bralo stúpa strmo lesom na lúky na Váhanke. Ale zle sa na ňu z hlavnej odbočuje, aj sa tam zle parkuje

Normálne sa aj trochu hanbím. Po Fatrách lietam od detstva, lebo je to moje domáce ihrisko, ale o nejakej veľkofatranskej magistrále som donedávna nemal ani šajn. Aj keď som ju už párkrát prešiel, celú aj po častiach, v každom ročnom období. Ale ozvala sa Julka, ktorá si zmyslela, že keď začala tou najdlhšou turistickou magistrálou, postupne pozbiera aj ostatné. Či s ňou pôjdem, keď som domáci. Takej cti sa mi dostalo, nehodnému! No a takto si to na mňa vymyslela: termín stanovila na 15.9., tretí deň po Ponitrianskej stovke. Isto preto, aby som cestou nevr

Nevidíme sa už často osobne, vietor a čas nás odvial do rôznych kútov Európy. Ale keď je chuť a snaha, všeličo sa dá vybaviť a zariadiť, naplánovať, a dokonca aj ad hoc prekvapiť. A to sa na tom potom cení, tá cesta k výsledku, lebo aj to je dobrodružstvo samotné.  S Peťom sme teda vymysleli výlet, kde obaja sme boli na dovolenke (teda z práce het), ale paradoxne v domácich končinách Tatier. Obaja sme dostali od polovičiek „opušťáky“ na jeden deň -(a to sme ten deň museli ešte aj presne trafiť u oboch rovnako, to znamená „pretnúť vesmír

Teda konkrétne z Vyšného Sliača, z Námestia Martina Benku, od „garáže“, kde stoja aj autobusy z Ružomberka. Priame a jasné, po modrej značke do Sedla pod Malým Salatínom. Odtiaľ po zelenej, ktorá sa pripája z Ludrovej. Všetko dobre a prehľadne značené. Smerom hore stúpanie postupne pristrmieva, ale jesto prístreškov a lavičiek na predýchanie. V polovici aj možnosť dotankovať - pár minút od chodníka, šípka nasmeruje. Priamo od prístrešku pod Sliačskou Magurou. Tam a nazad je to tak do ôsmich hodín, aby zas nevznikol dojem, že je to len dáka vych

Prefláknuté domáce „dovolenkové raje“ praskajú vo švíkoch, ale kto nepovažuje za prírodu bufety, lanovky, akvaparky a chaty, nájde si svoje veľmi ľahko. Aj veľmi blízko frekventovaných miest. Jedným z takých je Liptovský Ján a nad ním Jánska dolina s čoraz známejšou Stanišovskou jaskyňou. Ale hneď vedľa... Takže ide sa na to - inak na túry sa chodí skoro ráno. Poloprázdny autobus z LM vezie pred siedmou len tety zamestnankyne do miestnych hotelov. Parkoviská pred nimi sú ale prepchaté, keď ich míňam po červenej značke. Prvý cieľ: Smrekovica

Príjemne Prebehlo Piate Pokračovanie Parádneho Päťdesiatpäťkilometrového Pobehania Po Prekrásnej Prírode... Veľkej Fatry. Alebo: najbrutálnejšie „krátke“ ultra na Slovensku sa dožilo svojho prvého malého jubilea - a s úspechom. Lebo blata nebolo moc, nik sa nezrakvil, počasie prialo a corona dovolila. Malí nedobrovoľní darcovia krvi sa nerátajú (nejaké to koleno, to sa stane) a popoludňajšie búrkové mraky tiež len postrašili, nakoniec z nich nič nebolo. Ale keď sa ráno dvihli hmly a slnko a nastúpilo monzúnové dusno, kadejaké prognózy sa rojil

Čiže najskôr po červenej z Podsuchej, dolinou. Susedným Vyšným Matejkovom ide známa cesta na Smrekovicu, ale aj tu v Nižnom by sa žiletkár vyzúril  - čím vyššie, tým lepší asfalt. Úplne dole sa predháňajú chatári, kto postaví bombastickejšiu haciendu. Spodná časť doliny je krajšia, najmä skalnaté svahy stoja za obzeranie. Čím vyššie, tým intenzívnejšia ťažba, ale najmä vysoko na svahoch - dnom doliny je to stále celkom fajn prechádzka. Až po takej hodine chôdze, keď asfalt skončí, začína mordor, našťastie krátky. Značka ide pár stoviek

Práca z domu má aj takúto výhodu: škaredý víkend? Popracujem! Krásny pondelok? Zdrhnem do lesa! Prvý májový pondelok sa teda vydaril: krištáľovo čistý, pofrontový, voňavý vzduch, ideálna teplota, ideálny vetrík, svieže jarné farby... K dokonalosti však niečo chýbalo, ale to sa v rannom prítmí ešte neprejavovalo, keď som si kupoval spiatočný lístok do Ľubochne. V pláne bolo také príjemné hrebeňové kolečko, taká poldenná túra. Ani ten vlak nemešká - ideálny deň začína? Tak 6:15 štart - od smerovníka na stanici. Mierny, stúpavo-klesavý r

Ďalšia pekná, najviac päťhodinová prechádzka s informačnou pridanou hodnotou, taká dvojička skôr predstaveného Švošovského okruhu ( TU ) na druhej strane Váhu. V reči čísel 11 km, 523 m prevýšenia a 12 infotabulí. Zvládnu to aj rodinky s väčšími svišťami. V druhej polovici chodník využíva existujúce turistické značky a vedie veľmi peknou „ krajinou senníkov “ s početnými výhľadmi. Aj voda sa dá nabrať asi na troch miestach. Odporúčam ísť v smere číslovania tabulí, lebo záverečný zostup do Hubovej je dlhší a strmší. NCH je tu o

Krátky je (do troch hodín), pekný na väčšine svojej zalesnenej trasy, aj keď takmer bez výhľadov. Nie veľmi náročný, vhodný aj pre deti - od takých šesť rokov, dajme tomu. Dobre značený, lebo chodník je relatívne nový, funguje od roku 2017. Je to taký „turistický obchvat“ dolnoliptovského Švošova -popod hrebeň Havrana a vrchol Hrdoša (Ostrého). Tip na prechádzku, kde zaručene nestretnete takmer nikoho. Komu by bolo málo, na protiľahlom brehu Váhu je niečo podobné potiahnuté ponad Hubovú. Východisko je rovnaké – železničná zastávka vo Švošov

Mám dojem, že stále viac ľudí sa túto sezónu pýta, ako sa dá dostať na lyžiach z Revúc k útulni Limba pod Rakytovom inakšie ako dolinou Teplô (po žltej značke). Do módy sa akosi dostáva výstupová stopa zo Stredných Revúc, od družstva. Neznačená turisticky a po lúkach, takže ak niekto znalý nenatiahne stopu, je tu možnosť zamotať sa, aj keď Rakytov trčí na obzore priamo pred očami. Takže tu je taký minisprievodca, ako na to. Začiatok je jednoduchý: pri vjazde do Strednej Revúcej hneď prvá doprava popred tri bytovky, jedna serpentína širokej cesty

Snehy už na hrebeňových pasienkoch sú, ale dole hustá jar a suché cesty. Tak pri špekuláciách, kde by ma autobus doviezol čo najbližšie k snehu, jednoznačne vyhrala Ploská z Vyšných Revúc. Dobrá správa je, že sa dá skočiť do lyží už v dedine, dokonca aj zlyžovať sa podarilo. Ale krtince už spod snehu provokujú a základ žiadny. Väčšina toho, čo tam po lúkach leží, pochádza z minulotýždňovej „kalamity“. A už doobeda to bolo dole poriadne mokré, na slnku. V tieni sa to ale tvárilo na severne otočených lúkach lyžovateľne, tak som cesto